Sotva dospelí jedinci, ktorí inscenujú hru starého dobrého V. K. Klicperu. Náhoda alebo osud? To vo mne vyvolávalo viac ako len novinársku zvedavosť od chvíle, ako som otvoril programový bulletin. Kládol som si mnohé otázky. Na niektoré odpovedala inscenácia sama, na ďalšie režisérka, členovia a členky súboru Lano. Na niektoré nenájdem odpoveď asi nikdy, ale budem pátrať.
Ako ste spokojní s rozborovým seminárom?
Matúš Kušík: Bolo to veľmi sympatické. To, čo porotcovia povedali, malo hlavu aj pätu. Zdravo to zhodnotili. Nedodžubali nás. Často sa prplú v zbytočnostiach, trvá to dlho, dnes to bolo tak akurát.
Ako ste narazili na Klicperu? To bol typ pani režisérky?
Patrícia Rotterová: Asi pred rokom mi zo súboru napísali, či poznám nejaké drámy, kde je päť postáv. Otvorila som čitateľský denník a niečo som im poposielala. Klicpera tam bol preto, že sme ho mali ako povinné čítanie ku skúške z dejín divadla na VŠMU. Netušila som, že si to vyberú a oblúkom sa to vráti ku mne. Dobrovoľne by som po tomto autorovi asi nesiahla. Ale zároveň bolo pre mňa zaujímavé prvýkrát režírovať komédiu.
Ako je to možné, že ste si spomedzi viacerých diel vybrali práve Klicperovu hru a nezahodili ju po pár stranách?
Hana Zongorová: Mali sme na výber asi päť hier a túto si prečítalo najviac z nás, na ostatné sa vykašľali. Tak sme si vybrali Klicperu.
Ako vznikla taká netypická inscenačná forma?
PV: Od začiatku bolo jasné, že tomu musíme vymyslieť nejakú nadstavbu. Hľadali sme nejakú tému a formu, aj ja som si musela odôvodniť, prečo to robiť.
Všetci máte osemnásť?
MK: Väčšina.
Na značke piva, ktorá sa v inscenácii objaví, ste sa dohodli bez problémov?
Fedor Štít: Pre mňa je Pilsner Urquell ikonou, ja som jednoznačne vedel, po čom siahnuť.
MK: Všetci sme toho názoru, že Plzeň je jedno z najlepších pív.
FŠ: A na opačné spektrum sme postavili Kelt. Ako robotnícke pivo.
Mohli ste aj Corgoň…
Všetci: Aj nad tým sme rozmýšľali.
Martin Bartalos: Ale mali sme konflikt s jedným domorodcom, ktorý držal v ruke práve túto značku, nechceli sme provokovať.
Prekvapivá bola aj vehemencia, s akou ste sa púšťali do intímnych scén. To bola požiadavka pani režisérky? Alebo to bol herecký prínos?
Aneta Pavlove: Asi pol roka ma do toho dokopávali. Pre mňa to totiž bolo, ako keby som bozkávala bratov. Skrátka, tabu. Paťa (režisérka, pozn. red.) mi povedala, že to musí byť fakt poriadny oliz. Dala mi tri možnosti: 1. Buď sa začneme na skúške bozkávať pred ňou. 2. Alebo to bude postupne na skúškach gradovať. 3. Alebo sa niekde zavrieme a ideme to nacvičovať sami, a ona potom príde.
Čo ste si vybrali?
AP: Gradáciu.
HZ: Prebiehal asi štvormesačný aktívny odboj proti týmto scénam. Ale napokon sme podľahli autorite.
A nenarazili ste náhodou na pozoruhodnú operu Bohuslava Martinů Veselohra na moste?
MK: To nás asi obišlo.
-mrd-
