Alena Weissel Lelková: Ukázali ste, ako veľmi nastavenia vzorcov nášho správania, výchovy, vzťahov z detstva, či už fungujú alebo nefungujú, dokážu ovplyvniť život človeka do budúcnosti.
Alena Weissel Lelková: Páčili sa mi situácie, keď ste k tej látke, ktorá bola nosná a taká pravdivo krutá, pristupovali kontrastne. Napr. chór na pohrebe spieva áriu Márie Callas a do toho príde tá vŕzgajúca lavička. A takýchto situácií ste mali viacej.
Alena Weissel Lelková: O vážnych veciach je lepšie hovoriť opačným spôsobom, aby viac vynikli.
Diana Laciaková: Ja som k tejto inscenácii vyjadrovala už v Nových Zámkoch a teraz som sa už len vytešovala, že “wow”, všetko, o čom sme vtedy hovorili sa tu teraz udialo.
Diana Laciaková: Ja a papučky sme nenašli k sebe cestu.
Karol Horváth: Mne sa papučky páčili. Lebo mali viacero funkcií.
Karol Horváth: Úplne som vám zožral Callasovú.
Karol Horváth: Rozmýšľal som, „Dočerta, ako sa dá z prózy urobiť divadlo poézie?“ Ale musím uznať, že toto bolo divadlo poézie. Napriek tomu, že ten text nie je príliš poetický, spôsobom, akým ste s ním nakladali, vzniklo divadlo poézie. Poviem to tak – vychádzal som zo sály divadelno-poeticky potešený.
Karol Horváth: Marica,ty si taký pilier práce s mladými.
Text: Dušan Jablonský
