Adela Pavlovičová

Recitátorka  spracovala  text Etgara Kereta z pozície malého dievčatka, čo jej typologicky (pre jej mladý zjav) sedelo. Jej prednes bol technicky na veľmi dobrej úrovni. Recitátorka má príjemne zafarbený hlas a zreteľnú reč ( až na malé odchýlky pri výslovnosti sykaviek.) Spôsob prednesu bol tiež premyslený, zatiaľ mu však chýbalo väčšie zvnútornenie, akoby sa recitátorka sústredila viac na formu prednesu. Recitačne zachytila epický príbeh textu, no nepodarilo sa jej celkom vniknúť do jeho vnútorného posolstva. Dialogické pasáže miestami trochu prehrávala, a tým tiež odvádzala pozornosť od hlavného zmyslu výpovede. Zatiaľ je na začiatku recitátorskej dráhy, ale základný potenciál rozhodne má. Potrebuje sa odpútať od formálnej stránky prednesu a hľadať v textoch hlbší zmysel.

Tereza Falátová

Výber prózy  (D.Moravčíková: Diera v zemi) bol pre svoju bizarnosť a aj trochu čierny humor, divácky veľmi vďačný ( o čom svedčila živá reakcia publika) a  Tereza Falátová sa textu suverénne zmocnila. Pri prednese vychádzala z charakteru slabomyseľného dievčaťa, ktoré túži po vydaji. Jej hlasové, aj rečové dispozície sú veľmi dobré a aj prednes bol, najmä herecky, na veľmi dobrej úrovni. Tereza Falátová má zjavne má za sebou dobrú recitátorskú skúsenosť. Škoda len, že pri prednese miestami nadužívala výrazové prostriedky a zbytočne ich preháňala, čím trochu prekrývala zmysel textu. Tak jej unikla aj jeho hlbšia pointa v závere. Hoci jej prednes diváci ocenili, menej by bolo viac.

Text: Helena Čertíková

Viktória Biróvá, Delmore Schwartz – Hamlet alebo nikto tu nie je v poriadku

Interpretka přistupuje k textu se sympatickým nadhledem, humorem, ironií a názorem. Zkušeně pracuje i v kontaktu s publikem. Prostřednictvím analýzy děje a postav Shakespearovy hry Hamlet nám zdařile rozkrývá především možné motivy jednání hlavního hrdiny. Ty v závěru výpovědi definuje jako maniodepresivní. Rezervy výkonu se týkají více osobnějšího, konkrétnějšího postoje interpretky k osobnosti Hamleta jako takové a dále míry stylizace v přímé řeči postav.

Samuel Kurák, Laco Kerata – Hortenzia

Slyšeli jsme velmi soustředěný výkon s čitelným osobním přístupem ve vyprávění příběhu muže, který je doslova paralyzovaný v jakémsi obrazu znehybnění jako důsledku svého vlastního osudového jednání ke služce Hortenzii. Zkušený recitátor přesvědčivě a s využitím absurdity obsažené v textu srozumitelně technicky i obsahově vystaví celek až k jasné pointě.

Text: Martina Longinová

Jakub Szöke, Peter Pečonka – Prvé interview s Čiernym vlkom

Text autora vystupujúceho pod pseudonymom Peter Pečonka má podobu fiktívneho rozhovoru s členom cigánskej gerily, tematizuje dlhodobo narušené, problematické vzťahy medzi bielou majoritou a rómskou menšinou u nás. Ide o umelecky nie najvydarenejšiu predzvesť vývoja, ktorý vyústi až do vzniku odbojovej skupiny. V rozhovore však nezaznievajú otázky, len odpovede, takže v skutočnosti ide o monológ, o sériu odpovedí člena gerily. Recitátor sa pokúsil o štylizovaný výraz, čo od začiatku prednesu podporil kostýmovo mikinou, ale najmä gestom rúk vložených do vreciek. Recitátorova výpoveď však vyznieva formálne, často má podobu monotónne plynúceho prúdu, v ktorom je jeho postoj či odkaz ťažko čitateľný. Prednes ostáva na celej ploche indiferentný, bez zmeny polohy, bez vývoja výpovede a nepodporuje ho ani ďalšia práca s úvodným gestom, ktoré až do konca ostáva rovnako nemenné až strnulé.

Tatiana Altusová, Veronica Pacini – Ženské telo

Text ponúka fragment z úvodu románu talianskej autorky, v ktorom si hlavná protagonistka, päťročné dievča navštevujúce materskú školu, azda po prvý raz uvedomí vlastnú ženskú telesnosť a vďaka nečakanému fyzickému aktu, necitlivému až koristníckemu počínaniu spolužiaka, aj pocit hanby za túto hmotnú časť svojej bytosti. Text rámcuje sugestívne dvojvetie, v ktorom sa jednak v obraznejšej podobe zaznamenáva kľúčová udalosť neželaného dotyku, prekĺznutia chlapcovej ruky pod tričko dievčaťa a súčasne v ňom hlavná postava explicitne vyjadruje prežívaný pocit hanby. Toto textové rámcovanie recitátorka citlivo realizuje aj v prednese a predznamenáva tak jeho krehkú, zvnútornenú podobu, ktorú charakterizuje najmä poctivá identifikácia sa s hlavnou hrdinkou. Prednes by si na viacerých miestach žiadal výraznejšie prepracovanie, o kúsok viac dynamiky a dramatizmu či akcentovanie kľúčových miest textu („…veď sme boli len deti, nie“). Napriek nedostatkom ide o uveriteľný prednes, ktorý zasahuje a ostáva v pamäti, a o to vari ide, či nie?

Text: Peter Milčák

Adela Hirčáková, Ivana Gibová: Babička (úryvok)

Recitátorka predviedla mimoriadne zrelý interpretačný výkon, ktorý svedčí o hlbokom porozumení náročnému textu. Výborne dramaturgicky vystavaný úryvok z knihy odkrýva tému rodinných tajomstiev (dominantná babička, otec alkoholik a poddajná matka, ku ktorej hľadá cestu, no cíti sklamanie). Vystihla neľahkú tému ako výkrik generácie, ktorá je vnímavá a zároveň bezmocná. Ide o pohľad dieťaťa, ktoré neskôr dospieva, reflektuje, čo zažilo a už nechce mlčať o rodinnej disfunkcii. Recitátorka nám tieto skutočnosti ponúka cez prizmu svojho videnia bez pátosu či zbytočnej expresivity, s citlivosťou, nadhľadom a dôverou vo vnútornú silu výpovede. Jej práca s atmosférou je pozoruhodná. Aj počas dlhších pasáží si nenásilne udržiava pozornosť poslucháča bez potreby zvyšovania hlasu. Jej výkon neodsudzuje, ale odkrýva bolesti. Jeho sila tkvie v triezvej vecnosti, v autentickej úprimnosti, v ktorej nič neprikrášľuje. Nazýva veci pravými menami, čím demaskuje ilúzie o rodine ako o nedotknuteľnom priestore. Zároveň však umožňuje katarziu zdieľaním bolesti, v ktorej nezostáva sama. Ukazuje, že detstvo nie je len spomienka, ale živá zložka našej identity, a že to, čo prežívame v rodine, nás zásadne formuje. Išlo o interpretačný výkon, ktorý zarezonoval.

Text: Zuzana Budinská

Michaela Žatková, Soňa Uríková: O tuhom

Sústredený a kultivovaný prednes sa zaradil do pozoruhodnej série výpovedí o generačnej stratenosti v tejto kategórii stredoškolákov. Soňa je vyspelá a vypracovaná recitátorka, výborne pracuje s napätím, rytmom, intenzitou a veľmi pôsobivý je jej kontakt s poslucháčom, ktorého raz oslovuje ako rozprávačka a inokedy ignoruje v silných introvertných  do vnútra pohrúžených pasážach. Pri takýchto predpokladoch mrzia nevyužité príležitosti pri interpretácii inak recitačne vďačného textu, ktorá necháva množstvo nevyjasnených otázok, napríklad o vzťahu k otcovi, význame jeho hrobu ako pamätného miesta pre pútnikov i miesta významnej udalosti pre samotnú hlavnú hrdinku, spojitosti paralelných príbehov a o existencii dôvodov na radosť.

Text: Richard Veselý