Thalia a Jakubko

Thalia Alexandra Král je svojím krstným menom priam predurčená pre divadelné dosky. Napokon, už v ranom veku má pomerne bohaté skúsenosti z javísk viacerých slovenských profesionálnych divadiel a tiež spred kamier, takže s rozbehom potenciálnej hereckej kariéry neotáľa. Keď sa navyše spoja ambície a vari i chuť a disciplína s vedením Marice Šiškovej, neúnavnej dobrej víly nitrianskej ZUŠ J. Rosinského a mnohých divadelníkov a divadelníčok i recitátorov a recitátoriek, je úspech na dosah ruky. V prípade prednesu básne Jakubko a rebrík (priznám sa, nepodarilo sa mi dobrať informácie, čo je to za text, kde sa končí Vasko Popa a kde sa začína Viliam Klimáček, ani to, aká je medzi nimi súvislosť) mi však predsa len čosi chýba k dokonalému poslucháčskemu zážitku. Akási väčšia symbióza, harmónia, súlad medzi interpretom a tým, čo interpretuje. Hoci z pozície neznalkyne predlohy, predsa však konštatujem, že sa mi pri počúvaní textu zdalo, akoby jeho filozofujúce rozmery a zákutia ešte v istých momentoch presahovali detskú interpretku. Tá na javisku pôsobila, že by sa radšej hrala než filozofovala. Text síce hovorí sprvoti o dieťati, no ako dieťa rastie, mení sa na človeka, ktorý si v živote prechádza rôznymi strasťami. Podobenstvo o Jakubovi a rebríku má svoju transcendentálnu hĺbku, v texte sa hovorí o bolesti a o nádeji, no recitátorka si konštantne udržiava skôr veselý prejav, občas akoby sa jej slová len kĺzali pomedzi zuby bez hlbšieho porozumenia ich významu. Samozrejme, nie je to nič, s čím by sa nedalo pracovať – len to možno bude ešte nejaký čas trvať  – lebo ani vyrásť sa predsa nedá zo dňa na deň!

Maš.