Inscenácia, ktorá nesie názov zbierky ľúbostných veršov slovenských poetiek a zároveň pertraktuje otázky sexuálneho násilia sľubovala prepojenie generačnej témy a jej poetického uchopenia. Mimoriadne disponované autorky a interpretky pracovali s naratívom sexuálnej fluencie v intímnych aj spoločenských súvislostiach. Okrem diel domácich autoriek využili aj myšlienky významnej mysliteľky feministického hnutia Rebeccy Solnit a spolu s výskumom, ktorý sa zaoberal reálnymi prejavmi sexuálneho obťažovania, vytvorili autentickú kompozíciu prepájajúcu typ dokumentárneho divadla so štylizovaným, metaforizovaným divadlom.
Intenzívny emocionálny zážitok sa však miesil s banálnymi divadelnými situáciami, v mnohom predvídateľnými a opakovanými, hoci divadelne solídne spracovanými. Duplicitné vyjadrenie emócii a vzťahov (redundancia významu cez slovo, pohyb, hudbu, scénografiu) retardovalo účinok témy. Významnými pozitívami inscenácie Snívali sa mi ruky tvoje boli okrem tematického fokusu, formy divadla a emočného ponoru aj kostýmy a scénografia. Scénografia, ktorej základným atribútom bol rozklad schémy, pracovala s témou štvorca ako s metaforou priestoru bezpečia (tiež alúzia na film Štvorec – priestor štvorca vo verejnom priestore, v ktorom platí základné pravidlo úplnej rovnosti a tolerancie). Jednotlivé kúsky scény, podlahy ako svedectvá o hanbe; v rovine kostýmov napríklad sukňa vyvrátená pri stojke na hlave ako anonymizujúci princíp, ale aj legitimizácia módnych trendov oblečenia (v opozícii príbeh dievčaťa, ktoré sa oblieka asexuálne zo strachu pred sexuálne orientovaným atakom). Vrecia, ktoré si herečky na záver obliekli, a choreografia, ktorú tancovali (v prepojení na signál domáceho násilia a zároveň na box – odpočítavanie takmer do desať) boli spolu s aktivizáciou žien a otočením perspektívy smerom k mužom funkčným vyvrcholením konceptu.
Diana Laciaková
