Je štvornásobnou víťazkou Hviezdoslavovho Kubína (1978 – 1981). Od roku 1984 ako odborná pracovníčka Osvetového ústavu prebrala riadenie celej oblasti amatérskeho umeleckého prednesu vrátane Hviezdoslavovho Kubína. Pôsobila ako vysokoškolská pedagogička na VŠMU v Bratislave aj ako šéfredaktorka Javiska. Je autorkou odborných článkov zameraných na umelecký prednes a divadlo, publikácie Recitátor a tvorba, zostavila niekoľko Zápisníkov Hviezdoslavovho Kubína. Je editorkou zborníka Estetika a štruktúra malých javiskových foriem (1986), autorkou publikácií Od umeleckého prednesu k divadlu (2013), Ako formovať umelecký prednes (2013) a Hviezdoslavov Kubín, história sedemdesiatich rokov súťaže (2024).
A práve poslednej menovanej knihe je venovaný tento rozhovor, ktorý je rozvetvenou odpoveďou Jarky Čajkovej na moje dve otázky, ktorých zrod prebiehal dosť zdĺhavo, pretože skôr než som sa snažil sformulovať ich, opätovne som si publikáciu prelistoval, a tak som sa začítal a zahĺbil do spomienok, že prešli takmer dve hodiny, kým som si spomenul, že to moje listovanie malo pôvodne celkom iný cieľ. Keďže predpokladám, že kniha má podobný čarovný účinok na všetkých čitateľov, ktorých sa HK aspoň raz nejakým zázračným spôsobom dotkol, konečne prichádzajú tie otázky na rad:
Kedy, kde, ako a možno aj prečo sa objavila myšlienka spísať Históriu sedemdesiatich rokov súťaže?
Myšlienka písať dejiny prednesu, divadiel poézie a Hviezdoslavovho Kubína sa nad ním vznášala už od 60. rokov minulého storočia. K jubilejným ročníkom vždy vychádzali memoáre, spomienky na predchádzajúce obdobie či jeho hodnotenia. Cenné dejinné svedectvá tak priniesli už pamätnica k 25. ročníku HK (tak prišla k nám poézia), materiály k 50. a 55. HK (Zápisník 50. Hviezdoslavovho Kubína, Tak prichádza k nám slovo – kniha, DVD a CD) a i.
Duch nad ostatnými dejinami sa začal prebúdzať po roku 2000, keď sa v Národnom osvetovom centre začala pripravovať digitalizácia. V rámci príprav na ňu som ako odborná pracovníčka pre umelecký prednes v archíve NOC objavila dokumenty k minulým ročníkom HK, dokonca aj k samému prvému. Moju radosť vystriedal smútok, že tieto zázraky nemôže vidieť verejnosť. Tam kdesi sa mi v podvedomí rodili chabé predstavy o tom, ako by bolo dobré dostať ich na svetlo. Na dlhé roky však zostalo len pri naskenovaní dokumentov a ich uložení v počítači. Našťastie, na rozdiel od 90. rokov minulého storočia to dnešné obdobie sa začalo postupne s digitalizáciou a dokumentáciou vracať k minulosti, oživovať a vážiť si ju. V NOC vzniklo samostatné oddelenie, ktoré históriu podujatí spracúvalo rôznymi metódami (oral history, výstava), čo vyvolalo ďalšie hľadanie a systematizovanie materiálu Hviezdoslavovho Kubína.
Jeho jubilejný 70. ročník už pripravovala Renata Jurčová, ktorá sa rozhodla k nemu okrem iného vydať aj knihu a oslovila ma na vytvorenie jej obsahu. Predstavy sa tak mohli aj vzhľadom na finančné možnosti realizovať, hoci čas, necelý rok, bol krátky. Vďaka už spracovanému materiálu (zoznamy víťazov, grafické podklady a i.), cennému osobnému archívu môjho manžela Jána Kamenistého a intenzívnemu štúdiu časopisu Javisko bolo možné pristúpiť k tvorbe knihy. Nechcela som však zostať len pri vecných faktoch, ale dostať do knihy aj vnútorný život HK a čo najviac pohľadov na výnimočné podujatie našej kultúry. Oslovila som množstvo bývalých i terajších účastníkov HK, čím vznikla pestrá a bohatá zmes živých spomienok a úprimných vyznaní.
Môj pôvodný zámer zverejniť v knihe aj krátke životopisy významnejších účastníkov a osobností Hviezdoslavovho Kubína už nebolo možné edične dokončiť v danom termíne a napokon kvôli rozsahu materiálu ani umiestniť do knihy; Národné osvetové centrum však v práci pokračuje a je k dispozícii v digitálnej forme online.
Moderná grafika Martina Mistríka knihu oživila, osviežila, sprehľadnila. Nečakám, že sa bude čítať ako bestseller na jeden nádych, skôr ako príjemná encyklopédia, ku ktorej sa môžeme podľa potreby vracať.
Aké sú ohlasy na knihu?
Zaznamenala som len pár ohlasov, možno aj preto, že sa kniha veľmi nepropaguje. Venovali sa jej Vlado Dubeň v pražských Listoch Slovákov a Čechov a Martina Jánošíková v novinách Artfora Čo čítať? Okrem noblesného krstu knihy v Národnom osvetovom centre 8. decembra 2024 v Bratislave (príprava Renata Jurčová, “krstný otec” Richard Veselý) si vážim aj stretnutie, ktoré pripravila Obec Oravcov a Dr. Milan Galanda v Zichyho paláci v Bratislave v marci tohto roka. Tiež príjemný večer moderoval a zo skúseností a zážitkov spojených s Hviezdoslavovým Kubínom vyspovedal nielen mňa, ale aj Renatku Jurčovú. Z osobných ohlasov môžem povedať, že knihu akoby si viac vážili tí, ktorí s Kubínom veľa nemali alebo len okrajovo. Niektorí, ktorí s Kubínom mali dočinenia, ju však tiež oceňujú (I. Kováč, A. Štefková a i.), no našiel sa aj hlboko vyčítavý hlas. Osobné spomienky môžu zasiahnuť nielen príjemne, ale aj bolestne. Svedčí to však o životnosti tohto podujatia a hádam aj knihy.
Text: Jarko Broz
