DS ZÁDRAPKY, ZUŠ Senica:
kolektív: KRESLÍM ČIARU, NIE VŽDY ROVNÚ
Réžia: Jana Báňayová a kolektív

Táto inscenácia je uvádzaná ako autorská. Znamená to, že vychádza z vlastných zážitkov, pocitov a myšlienok členiek súboru?

Áno, inscenácia vychádzala z autentických skúseností mojich herečiek a tvorili sme to v čase, keď boli presne takto nastavené a kládli otázky, ktoré sme v inscenácii riešili. Je to všetko z ich vlastných textov, ich vlastných myšlienok a pohnútok. Proste, na javisku sú to ony samé za seba.

Predstavenie ste venovali svojmu nedávno zosnulému kamarátovi. Táto smutná udalosť dala asi mnohým motívom v inscenácii úplne iné významy, ako mali pôvodne?

Je to presne tak, ako hovoríš. My sme mali vlastne dilemu, či nemáme predstavenie zrušiť, pretože presne v čase, v ktorom sme mali hrať, sa konal jeho pohreb. Ale keďže Denis bol náš veľký fanúšik, často chodil na naše predstavenia a toto predstavenie nevidel, ale hovoril jednej z našich herečiek, svojej najlepšej kamarátke Milote: „Však ja na vás ešte prídem, vy to určite ešte budete hrať,“ tak sme si povedali, že on by určite chcel, aby sme to hrali, aby sme to nevzdali, tak sme sa rozhodli zahrať to pre neho. A, ako si povedal, tie texty, ktoré sme pred časom vytvorili a týkali sa vyslovene nás alebo dievčat, tak teraz nabrali naozaj úplne iný rozmer a našli sme tam veci, ktoré sme tam predtým nevideli. Už len samotný názov – Kreslím čiaru, nie vždy rovnú – je myslím dosť vystihujúci.

Budete túto inscenáciu aj naďalej hrať? Nebude príliš poznačená touto tragickou situáciou?

Určite bude poznačená, ale budeme to hrať práve preto, že nastala táto situácia. Pod jej vplyvom sme včera upravili záver špeciálne pre neho, my sme ho mali trošku iný, ale keď sa toto stalo, tak nám ten záver dal taký obrovský zmysel, že sme cítili, že to inak ani byť nemohlo, iba takto.

Text: Dušan Jablonský