Moju prvú otázku mi vsugerovala pred chvíľou gratulujúca dáma. Koľko verzií malo vaše divadlo poézie?

Toto je tretia verzia.

Ako prebiehal tento pôrod predstavenia? Boli to samostatné pôrody alebo jeden zdĺhavý?

Jedna verzia je stále prítomná na začiatku, len sa to obmieňalo trochu, niektoré veci sa zmenili, ale nie je to diametrálne odlišná tretia verzia. Možno niektoré scény sú kratšie, iné dlhšie. Mám pocit, že je to prečistené.

Pamätám si vaše predstavenie z minulého roka. Pracovali ste s básňami Maroša Kramára. Vtedy ste pracovali s vodou. V dnešnom predstavení sme mohli vidieť prácu s pôdou, ohňom, jedlom trávou a pod. Ako pripravuješ svojich hercov, či sa dá ísť ešte do väčších extrémov?

Podľa mňa sa dá, ale, neviem, asi sa dá. Mám pocit, že sa dá. My sme také extrémistky, teda ja som extrémistka, ale snažím sa to nerobiť prvoplánovo. Aj toto predstavenie vznikalo s cieľom vrátiť sa k prapôvodu. Preto sme vychádzali z básni, ktoré v predstavení nezaznejú, ale sú tam obrazovo pretransformované na základe tej pôdy a vody.

Čo bolo impulzom a spúšťačom tvorby inscenácie?

Asi vnímame, že téma klimatickej krízy a príroda medzi ľuďmi je na poslednom mieste. Možno to bude znieť trochu ako klišé, že na prírodu sa zabúda, ale ono je to naozaj tak. Napríklad, keď sa táto téma rieši v politike, mám pocit, že to nie je spoločenská téma. Vnímam ju však ako aktuálnu tému a malo by sa s ňou pracovať. Neviem, stále mi to pripadá dôležite, aj keď je to stokrát omieľané.

Čo by si rada odkázala básnikom, s ktorých veršami ste pracovali?

Tie básne sú krásne, dojímavé… Rozmýšľam, čo povedať, aby to neznelo ako klišé či prvoplánovo, ale asi by som len povedala, že ma vždy dojímali, keď som ich čítala. Chceli sme z nich vytiahnuť tú klimatickú zmenu, apokalypsu, že sa rútime niekam a ľudia to možno nevnímajú alebo vnímajú, ale nič s tým nerobia.

Text: Alfréd Tóth