DS DATÍV, pri ZUŠ J. Rosinského, Nitra:
I. Gibová: TRI STRATENÉ DETSTVÁ
Réžia: Marica Šišková
Pre mnohých, možno väčšinu, ľudí je detstvo spojené so spomienkami na idylický čas bezstarostnosti, hier, kamarátstiev a dobrodružstiev. Vy ste sa rozhodli ukázať pravý opak. Prečo?
Asi sa stretla téma tej knihy so súborom, ktorý s tým má osobné skúsenosti. Nemyslím s atmosférou deväťdesiatych rokov, ale s témou alkoholu. Tak silno to v súbore zarezonovalo, že som videla, že decká presne vedia, o čom tá Ivana hovorí. Ako to funguje v rodine, keď sa toto deje. Keď je otec alkoholik, matka je pasívna. Ako sa rodina rozkladá a ako to vnímajú deti. Niektorí členovia súboru to majú prežité a presne to vedeli popísať. Bolo to tak, že ja som proste videla, že možnože keď budeme s tou témou pracovať, keď sa s ňou popasujeme umelecky, že možno im to pomôže aj osobnostne. Nejako sa cez to prehrýzť, spoznať, že sa to dá.
Bola to teda trochu aj terapia?
Samozrejme, že je super, keď divadlo pomáha v rámci terapie, ale chcela som, aby to bola regulárna inscenácia. Aby to nebola len terapia. Aj keď to „len“ hovorím s veľkým rešpektom. Proste, naozaj som chcela, aby to bola normálna inscenácia.
Ale predsa len, dostávaš od detí nejakú spätnú väzbu, že práca na tých inscenáciách, tá katarzia, ktorú prežívajú pri tej tvorbe im pomáha, že sa vedia vzchopiť a vedia bojovať s problémami, s ktorými sa v živote stretávajú?
Nechcem byť úplne osobná, to by som si asi musela vypýtať povolenie od detí, ale presne to sa udialo. Tie moje deti pochopili, že život sa nekončí tými problémami, že majú nádej sa s nimi vysporiadať a v ich dospeláckom živote im táto skúsenosť môže pomôcť a posilniť ich. Že to nemusí byť iba slabina, ale dokázali sa s tým popasovať, nastaviť si svoje limity v živote. Pretože už vo svojom mladom živote majú takú brutálnu skúsenosť, akoby mali trebárs tridsať rokov.
Ty si programovo vyberáš takéto náročné témy. Ja som to teraz sledoval nejakých 40-45 minút a bol to obrovský nápor na emócie, na rozmýšľanie. Ty si v tom celé mesiace. Musí to byť strašne psychicky vyčerpávajúce. Ako relaxuješ, ako tú ťažobu dostávaš z hlavy, z myšlienok, z podvedomia?
Jedna moja dobrá kamarátka, ktorá ma pozná, pozná moje rodinné zázemie, hovorí: „Marica, ty to môžeš robiť preto, lebo máš dobrú rodinu, máš dobrého muža, máš dobré deti.” Proste to rodinné zázemie je naozaj také, že ja som šťastná a po tom emočnom a psychickom vypätí prídem do toho bezpečia a dokážem to zo seba vyplaviť. Aj keď je to niekedy ťažké, pretože na tých hodinách sa udejú veci, ktoré spôsobia, že v noci nespím, lebo sa to ešte niekde ukladá v hlave. Neviem si predstaviť, že keby som doma mala nejaký problém, že by som toto dávala.
Neláka ťa niekedy urobiť pravý opak, nejaký úlet, nejakú komédiu. Možno s určitým hlbším odkazom, ale predsa len veselú?
Jasné, že láka. Ja som už urobila pár úletov. Robili sme napríklad Mrázika so živou punkovou hudbou, kde som vymenila postavy – Nastenku hral chlapec a Ivana veľmi pekná, dobre stavaná dievčina. Zasmiali sme sa, ale ja to mám pri tvorbe nastavené tak, že radšej idem do tých hlbších tém. Aby som z toho mala aj ja nejaký hlbší zážitok.
Text: Dušan Jablonský
