Prečo ste sa rozhodli pre autorku Rupi Kaur, čím je pre vás táto autorka zaujímavá a ako vznikla myšlienka realizovať toto dielo na javisku?
Stela Hrušovská: Vybrali sme si ju najmä preto, lebo sme vytvárali taký náš autorský koncept a ona, konkrétne z knihy, z ktorej sme čerpali – Moje telo, môj domov – tam opisovala témy, ktoré nám boli veľmi blízke, a preto sme sa vlastne rozhodli.
Eva Sofia Baníková: Veľa ľudí si povie, že sme možno príliš mladé na to, aby sme pociťovali toto, ale v podstate každý človek, myslím, si počas života prešiel nejakou udalosťou, ktorá ho nejakým spôsobom poznačila. Často je v dnešnej dobe veľmi skloňované to slovné spojenie „výkonnostná úzkosť“, lebo máme pocit, že ten svet sa zrýchlil a to všetko, a vlastne my sami máme byť dokonalé produkty v nedokonalom svete. Je to veľmi ťažké naplniť. Takže individuálne aj spoločensky aktuálna téma.
Tanečné umenie Kathak ste na Hviezdoslavov Kubín preniesli z originálneho priestoru indických chrámov a vládcovských dvorov. Aké paralely poskytuje dnešný svet pre jeho aktualizáciu?
Simona Kaščáková: Kathak bol, teda stále je, ale primárne bol vytvorený historicky ako tanec pre mužov, na oslavu radosti, lásky a hojnosti. A v tom mi to pripadalo veľmi príjemné, že jednak tam človek môže nájsť nejakú vinu alebo spojitosť, ktorou upozorňujeme na to, že toto nie je len ženská téma, napriek tomu, že sme tu tri ženy – tvorkyne. Tento tanec sme sa snažili a rozhodli sem aplikovať aj z dôvodu pôvodu autorky Rupi Kaur, ktorá je teda Indka, aj keď v mladom veku emigrovala do Kanady a stále sa aj vo svojich textoch potýkala práve s nejakou formou rasizmu alebo rodovej nerovnosti. Nejdeme cez nejaké zvnútornenie alebo nejakú, povedzme emočnú pamäť, ale naozaj základ pre nás je fyzická aktivita, z ktorej potom vychádza aj vyčerpanie aj nejaká frustrácia.
Eva Sofia Baníková: Nejde len o slovenské ženy, nejde iba o slovenských ľudí, ide o celý svet, pretože tieto emócie neprežívame len my, podľa mňa to zažíva hocikto na tomto svete, tak sme chceli zakomponovať nejaký prvok, ktorý bude mimonárodný.
Takže tanec nevychádza zo zbierky Rupi Kaur, ale je doplnený pre potreby inscenácie. Aké sú prieniky medzi, z toho, čo som vyrozumela z predstavenia, možno kritikou kapitalizmu, individualizmu a spomínaným staroindickým tancom?
Simona Kaščáková: Prienik s témou kapitalizmu je, myslím si, čisto symbolický. Za pojem kapitalizmus si v tomto prípade a v tomto kontexte vieme dosadiť akúkoľvek činnosť, ktorá nás nejakým spôsobom pohlcuje alebo je väčšia než my alebo má nad nami nejakú kontrolu.
Stela Hrušovská: Žijeme vo svete individualít, tak ako sme sa bavili o tom, že ten odkaz bol mužský, tak sme chceli poukázať možno na to, že väčšinou máme na vyšších pozíciách brané ako hlavné individuality chlapov.
Prečo dve postavy, prečo dve herečky v tejto inscenácii?
Eva Sofia Baníková: Tento celý projekt vznikol tak, že sme vytvorili takzvaný tandem. Keď sme sa o tom neskôr rozprávali, tak sme usúdili, že by to možno malo väčší dosah, ak by tam bola jedna žena a jeden muž, ale to sme už nevedeli neskôr nejakým spôsobom zmeniť, takže sú tam dve ženy. A že tam sú dve ženy, podľa mňa na tom vôbec nezáleží. Ide o to, že sú to nejaké predstaviteľky jedincov.
Stela Hrušovská: Ak sa dostaneme k tomu číslu, tak väčšinou vo svojom okolí máme iba zopár najbližších ľudí, ktorým sa zverujeme s nejakými intenzívnymi trápeniami, pričom poukazujeme aj na to, že sa vlastne aj napriek tomu, že najprv vypovedá tá prvá, čo prežíva niečo vo vnútri, sa spovedá tej druhej, ktorá je navonok vysporiadaná, tak sa navzájom vlastne nepočúvajú.
Eva Sofia Baníková: Ja by som rada, ešte na doplnenie, že my sme sa vlastne inšpirovali tým, a nám sa veľmi páčil koncept toho, ako napríklad dve baby žijú spolu na intrákovej izbe a keď sa rozprávajú, príde tam moment, taká bublina, v ktorej si dovolím povedať všetky tie veci a zvlášť, keď sú si tie baby, alebo jednoducho dvaja ľudia jednoducho blízki a je to také intímne.
Simona Kaščáková: Z praktického hľadiska sme boli dve baby, ktoré chcú spraviť robotu, a ja som sa tomu snažila dať pekný obal – prečo sa to udialo, pretože sme chceli vytvoriť niečo také. Iba povedať nahlas veci, ktoré sa možno až tak často nahlas nehovoria.
Text: Alexandra Múdra
