Trikrát svet mladého človeka. Generačne, vo vzťahových a sociálnych kompozíciách. Axiologicky, s reinterpretáciou morálnych noriem. Utopicky, v projekcii možných svetov.
Na podklade mimoriadne zaujímavo napísaného textu (autor Jakub Molnár) sa pred nami vynára intelektuálny tetris troch divadelne umne kreovaných línií (réžia Šimon Spišák). Prvá sa venuje príbehu mladých ľudí, ktorí hľadajú svoje miesto v rodine, kamarátskych vzťahoch i prvých partnerských vzťahoch. Druhá reviduje hodnotový systém prostredníctvom archetypov skrytých v rozprávkach (zároveň rozprávačský princíp, akcentovaný príbeh o troch prasiatkach). Tretia smeruje do budúcna k možným modelom fungovania sveta cez kritický pohľad na koncepty alternatívnych spoločenstiev (Auroville – experimentálne, mesto, India, 1968-súčasnosť). Tetrisom odkazujeme na štruktúru, spôsob skladby jednotlivých scén, ktoré do seba postupne zapadajú. V závere dielo vrcholí v takmer čechovovskom odkaze: všetci musíme pracovať na novom, lepšom svete.
Disponovaný a disciplinovaný herecký súbor nového projektu Divadla Jána Palárika – detskej divadelnej akadémie zvládol naplniť dramaturgicko-režijnú koncepciu (dramaturgia J. Molnár, réžia Šimon Spišák). Tá stavala najmä na minimalistickej práci s dôrazom vo všetkých zložkách hereckej práce (súbor možno podozrievať, že si túto postdramatickú „hru“ dokonca užíval). Významným aspektom inscenácie bol humor, presne dávkovaný a inteligentný.
Za obzorom kapitánskej čiapky Prasiatka číslo 1, 2 alebo 3 (?) tušiť rozprávku, ktorej by sme mohli dôverovať.
Diana Laciaková
