Humorom proti čiernym myšlienkam
V posledný festivalový deň na Scénickej žatve sme si vypočuli dramatický prednes v oblasti prózy. Po rôznych básňach, i keď hlbokých a invenčne interpretovaných, poviedka od nórskej spisovateľky Kjersti A. Skomsvoldovej s názvom Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia pôsobila občerstvujúco. V tomto prípade prednášala Mária Mišunová – najstaršia interpretka festivalu. Pani Mišunová sa s iskrou očiach postavila na javisko a začala rekapitulovať životný príbeh postavy, akoby bol jej vlastný. Šarm a sarkastický humor poviedky urobili svoje: táto nonšalantná dáma z mesta Nitry si okamžite získala publikum, čo sa prejavovalo tým, že všetci diváci mali na tvári nenápadný úsmev. Aspoň si myslím, lebo ja som mal. Ale povedzme si aspoň náznakovo príbeh poviedky: Mathea žije v domácnosti so svojím mužom Epsilonom. Majú pekný vzťah. Žiadne napätie, len tiché spolunažívanie. Ale Mathea akoby za chrbtom stále cíti smrť. A začne sa ňou zaoberať a nám o tom rozpráva. Ale nakoniec aj tieto čierne a bludné myšlienky porazí – humorom. Skomsvoldová je výborná spisovateľka, lebo evidentne má rada ľudí. Aj pani Mišunová má rada svet. A aj preto sa ju veľmi dobre v týchto “bludných” časoch počúvalo.
Kamil Žiška
Rozšíriť obzory aj srdcia
Smrť. Téma, o ktorej sa stále radšej príliš nehovorí. Pokiaľ nemáte tú česť stretnúť niekoho, kto vám o nej porozpráva tak, ako pani Mária Mišunová vo svojej recitácií. Pod vedením Marice Šiškovej si svojím prednesom textu Kjersti A. Skomsvold Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia získala srdcia žatevníkov, keď do prednesu dala to svoje.
Čo vám prináša prednes?
Nové obzory. Tento text bol pre mňa náročný a zaujímavý preto, že sa stretli dve také zvláštne existencie do spoločného života a vedeli pri sebe existovať a to klobúk dolu. On matematik, ktorý vidí všetko v číslach a štatistikách, ona, ktorá sa ľudí bála a dokázali vedľa seba žiť. A až na záver si nesmelo vyznávali lásku a to je dobrý začiatok do budúcnosti. Nevedeli vyjadrovať city, pretože ich ako deti asi nedostávali.
Čo bolo vaším impulzom pre výber práve tohto textu?
Doteraz som nikdy nerecitovala, ale dvakrát som bola na seniorskej súťaži a Marica povedala, že rozšíri môj obzor. Dala mi text a ja som z toho textu preferovala inú časť, ona inú, ale rešpektovala som jej voľbu. Ešte povedala, že to je vtipné, ja som v tom čase nič vtipné na tom nevidela, pretože tí ľudia boli fakt od detstva nešťastní. Ale dalo sa to naučiť, keď človek vnímal postavy ešte komplexnejšie.
Ako sa vám pracuje s Maricou Šiškovou?
Vynikajúco. Keď som u nej v triede a mám povedať celý text, je to horor. Mám pred ňou obrovský rešpekt. Marica, dobre si to povedala, že som bola nepopísaný list. Nemala som maniere, také zvyky čo môžem, nemôžem, lebo som sa predtým do toho nepúšťala.
Na Žatve ste prvýkrát. Aké je to pre vás?
Je tu veľmi dobrá atmosféra. Pozorujem ľudí, čo spolu niečo tvoria. Sú voči sebe žičliví, milí. Každý si robí svoju prácu najlepšie ako vie. Niekedy to nevyjde tak ako má, ale každý to chápe, že aj keby sa to nepodarilo, oni vedia prečo. A neodsudzujú. Sú tu také spriaznené duše.
Zuzanka Strnátovie