Poetka a vydavateľka Ivana Komanická (1973) nám poodhaľuje svoje prvotné stretnutia s básňami z pripravovanej básnickej zbierky Listy Stunderovi. Pri jej čítaní mávam pocit, že ak nadviažeme kontakt spojený s citom, môže preklenúť život ľudských jedincov či dokonca storočí.
Začína sa to podobať na zvyk, Monsieur,
to vstávanie tesne pred brieždením.
Prenesiem do haly stoličku,
aby som mala výhľad do záhrady.
Pruhovanú látku som priniesla z Kodane
od jedného starého páru, páru, ktorý spolu nezostarol.
Včera sme konečne zavesili tlače z Flora Danica,
po roku a pol!
Žiada sa mi povedať, aj keď v čase,
keď som ich v Kodani kupovala, som to netušila,
že práve táto encyklopédia,
ktorá putovala do najvzdialenejších miest Dánska,
na fary a do škôl,
je tým skutočným dieťaťom osvietenstva.
Niektoré druhy rastú dodnes
v záhradách Kráľovskej knižnice, triezvej a skromnej.
Zavesili sme ich vedľa okna do záhrady
a ja premýšľam, prečo je tam vždy tu.
&&&
Odteraz si každé ráno uvarím jazmínový čaj,
ktorý som pila, keď som Vás navštívila
a potom po návrate domov darovala svojmu druhovi.
Rozhodla som sa ho nazývať druhom, spoločníkom,
muža, ktorý sa so mnou neoženil,
ale po revolúcii so mnou precestoval európske záhrady
a raz, keď za mnou prišiel loďou,
sa na ceste spriatelil s malým chlapcom.
Vytiahnem z priečinka písacej komody šálku,
čo som tiež kúpila v Kodani a uložila ju tam tak,
ako som to videla na písacej komode
niekoho slávneho – Andersena alebo Kierkegaarda.
Kým si sadnem k raňajkám, je už vidno.
Raňajkujem sama.
Listy Stunderovi som začala písať, keď som pripravila výstavu klasicistického maliara Johanna Jakuba Stundera (1759-1811), ktorý prišiel v období francúzskej revolúcie na naše územie z Dánska a portrétoval dobovú intelektuálnu elitu, medzi ňou aj ženy. Cestovala som do Kodane, aby som si pozrela jeho autoportrét. Stunder sa mi prihovoril milým, zdvorilým a láskavým spôsobom, potrebujem na to tri slová, ale v dobovom jazyku je to jedno – bol sladký. Videla som ho všade, nižšieho vzrastu, s takým tanečným krokom, ako dáva prepitné kočišovi. Ako prichádza večer domov z ciest. Pýtala som sa samej seba, prečo o ňom nikto nenatočí film?
Jeho priateľ, ktorého portrétoval, básnik Ferenc Kazinczy sľúbil, že napíše jeho životopis, ale neurobil to. Memoáre boli v tom čase na vzostupe so svojim autentickým výrazom myšlienok, rozhovorov, čítania a spomienok. Ale čo som si s tým mala počať ja dnes? A čo to znamená prevziať na seba porušený sľub niekoho iného? Hádam to súviselo s literárnou tradíciou u nás, ktorú som tak veľmi túžila objaviť. Alebo s niečím iným? Napríklad so žánrom korešpondencie. Vždy som túžila písať listy, ale žáner korešpondencie po roku 1989 dramaticky upadol.
Ako darček som deťom priniesla z Kodane brko, ktorým som pol roka na to, keď už bola výstava pripravená, napísala Stunderovi v jeden zimný večer list. A veľmi rýchlo ďalší a ďalší. Neskôr som uvažovala, že by som tieto listy mohla vydať ako výber z korešpondencie. Vtedy som sa rozhodla, že je to poézia.
Až pri poslednom liste som zistila, že som sa situovala do portrétovanej kozmopolitky po revolúcii 1789, ale aj 1989, keď som bola mladou ženou a cestovala som so svojím priateľom prvýkrát po Západnej Európe. V Listoch sa zjavuje malá narácia, reflexia predchádzajúceho dňa, nová forma intimity, ale hlavne „Druhý“ ako „Druh“, ktorý je najdôležitejším revolučným výdobytkom.
