Text: Alfréd Tóth

Daniel Pastirčák (1959) sa rozhodol v našej rubrike rozprávať o básni biele na bielom, ktorá je súčasťou jeho najnovšej zbierky V nikom a nikde (Modrý Peter, 2024). Žiaľ, pre dĺžku vyberáme len časti

biele na bielom

schyľuje sa k tichu
zaostal som
nestihnem sa
priveľmi
som sa zdržal
už sa nedobehneme

sčítali ma odvážili podčiarkli podpísali
odfotili

čo si počať s diaľkou
v oku chlapca
s rosou pri korienkoch trávy
s čistou čepeľou rybky
v prúde zatajenou hmlou

***

čo si počať so spevom dievčaťa
medzi kvetmi májových jabloní
s peľom na otvorených ústach
s bielou cestičkou v čiernej kalvárii
s roztrhnutou šatkou a šedivými vlasmi
so zatlačenými očami v lebke starenky

Biele na bielom: bolo to, ak si dobre pamätám, asi dva týždne pred tým, ako Rusko, ktoré hovorilo, že nikdy nezaútočí, zaútočilo na Ukrajinu. Doviezli si aj pojazdné krematória, teda počítali so spaľovaním mŕtvol. Samozrejme, atmosféra bola taká, že sme cítili, že niečo zlé sa deje. Však už prebehla anexia Krymu. Ja som bol v tom čase pri Brne, v takom kláštore a viedol som tam duchovné cvičenia. Štyri dni sme mlčali a len sa stretávali kvôli podnetom k meditáciám. A tam mali takú peknú kláštornú záhradu a za tým les. Tam som trávil svoj čas. A zároveň sa to celé spojilo so spomienkou pred rokmi, kedy som sa na tomto duchovnom cvičení dozvedel o smrti môjho najbližšieho priateľa Juraja K. A zrazu sa zrodila tá báseň plná tušenej smršti šialenstva, ktoré odkiaľsi prichádza. Prechádzal som sa tým lesom a tie obrazy mi šli do hlavy a ja som si ich len zapisoval a potom usporadúval. Schyľuje sa. Ako človek cíti, ešte nevidí ani mraky, ale cíti niečo v ovzduší, že sa to blíži. No a vznikla báseň, ktorú keď si spätne čítam, tak si vravím: „To ako je možné?“ Existuje v dvoch verziách. V tejto verzii (V nikom a nikde) sme sa s Petrom nakoniec rozhodli, že poslednú vetu tej básne: Schyľuje sa k nekonečnu sme vypustili. Vo verzii, ktorú som dal do výberu z mojej poézie som tú vetu ponechal. Dáva to iný zmysel, ta báseň bez tej poslednej vety končí beznádejne. Ten rozpad všetkého vkladám do priestoru nekonečna, v ktorom aj táto súčasná temnota má nádej.