O čom spievam, nech zostane skryté, no dýchajúce, navždy prenesené a vždy prenášané, nech sa vynorí a nadýchne len toľko, na čo poslucháč vyhradí priestor, aj keď len v centimetroch kubických. Alebo každému len to, čo unesie – v tom sa skrýva esencia slobody, aj tej vnútornej – neuvedomenej a prirodzenej. Spievaním v mnohom vypoviem viac. Podľa Jima Morrisona je film „bezočivý“ v pravom zmysle slova, to existencia diváka je ním determinovaná. Rovnako tak spev existuje bez poslucháča a text bez čitateľa. Ak má mať môj spev stenu a tvár, primárne je ním koža a kochlea. Naivne si tak trochu idealizujem prvé slová pôrodníka, ktorý mojej drahej mame povedal, keď som prvýkrát zaplakala, že „z tejto bude speváčka“. Slová nás predurčujú na veci, pretože nesú energiu s osobitým nábojom. Spievať po hlbokých ponoroch, po dlhých hodinách zadržiavania dychu, je nevyhnutnosť, na ktorú sme predurčení – byť hlbokomorským cicavcom, ktorého pieseň prenáša voda dlhšie ako vzduch, a nikdy sa už nad hladinou nenadýchnuť, je nezlučiteľné so životom. Preto je potrebné sa za každú cenu vynoriť, aby sa vtáctvo aj kvety zachovali živé, a len tak si môžem byť istá, že kruh sa rozšíri, cyklus sa obnoví, a s každým ďalším dychom, ktorý si ukradnem, udriem aj na každý jeden bubienok, nadýchne sa ďalšie plačúce dieťa a poslucháč, ktorý vynesie opäť nový súd.
Text: Alexandra Múdra
