Vítam vás v Nitre na FEDIM-e! Ako ste si zatiaľ užili festival a aké dojmy máte z atmosféry?
Radoslav Piovarči: Je to tu skvelé! Hneď pri príchode sme dostali šálku nitrianskeho espressa a do daru od organizátorov festivalové tričko, ktoré je vraj vyrobené z recyklovaných divadelných kostýmov. Fakt originálny nápad!
Lucia Bielik: Presne, a tá energia! Ľudia sú tu nadšení, diskusia o tanci a fyzickom divadle sa vedie pri každom stole, dokonca aj v rade na záchody. Jedna pani mi povedala, že je rada, že okrem Divadelnej Nitry sa tu objavil ďalší festival. Bolo to dojímavé.
Na FEDIM ste prišli ako lektori workshopu Zóna citu. O čom workshop je a ako naň reagujú účastníci?
LB: Workshop je o hľadaní pohybu cez emócie. Učíme ľudí, ako vyjadriť vnútorné stavy cez telo – od radosti až po zúfalstvo, keď vám kuriér nechá balík pred nesprávnym domom. Je to univerzálne!
RP: Zatiaľ máme fantastické odozvy. Jeden účastník nám povedal, že po našom cvičení „napodobni vietor“ zrazu pochopil svoju svokru. To je presne ten druh prepojenia, ktorý chceme dosiahnuť.
Vaša platforma tanC, o. z., sa už od roku 2020 venuje súčasnému tancu a fyzickému divadlu. Čo vás motivovalo k jej založeniu?
RP: Úprimne? Bolo to nadšenie a podpora, ktorú sme cítili z každej strany. Slovensko je krajina, kde sa o kultúru stará s láskou a grantové formuláre sú krátke a zábavné – doslova to pripomína krížovky v časopisoch.
LB: A videli sme potenciál v tom, že súčasný tanec môže byť prístupný každému. Raz sme vystupovali na zastávke autobusu v Detve a po predstavení sa nás ľudia pýtali, kedy prídeme znova.
Okrem workshopu, máte na FEDIM-e aj iné aktivity?
LB: Áno, dnes večer moderujeme tanečný jam session, kde spojíme folklór s butó. Na skúške to vyzeralo ako svadba medzi Jánošíkom a japonským zenovým mníchom, takže očakávame silné zážitky.
RP: A zajtra máme plánovaný flash mob na pešej zóne, kde budeme interpretovať každodenné pohyby Nitranov – od nakupovania po beh za MHD.
To znie ako intenzívny program! Máte aj čas na svoje vlastné projekty?
RP: Určite. Práve dokončujeme predstavenie Ministerský tanec, kde skúmame pohyb inšpirovaný slovenskými politikmi. Myslím, že nikdy som sa tak nenasmial, ako keď sme trénovali choreografiu „schválenie zákona po štyroch hodinách debaty“. Skvelé na tom je, že sme opäť získali výrazné subverzie, takže môžeme rekonštruovať parlamentnú rozpravu v dĺžke 1:1.
LB: A ešte chystáme projekt Tancujúce obce. Je to o tom, že ľudia v každej dedine majú svoje špecifické pohyby. Napríklad v Oravskej Lesnej je to „tancujúci drevorubač“ a v Senci „pantomíma pri vode“.
Takže ste aj celkom scestovaní. Ako vnímate súčasnú situáciu v oblasti kultúry na Slovensku?
LB: Slovensko je teraz jednoducho raj pre umelcov. Fond na podporu umenia funguje bezchybne, divadelné súbory majú viac divákov ako futbalové zápasy.
RP: A honoráre sú také vysoké, že už ani nepotrebujeme druhú prácu. Vlastne, Lucia si teraz kupuje tretie piano, hoci nevie hrať, ale povedala, že sa jej to hodí k závesom.
Máte nejaký odkaz pre začínajúcich tanečníkov a tanečníčky?
RP: Nebojte sa snívať vo veľkom. Ak dokážete robiť umenie na Slovensku, dokážete to všade. A hlavne, nikdy neignorujte svoje emócie – tie sú vaším najlepším choreografom.
LB: A pamätajte: pohyb lieči všetko. Aj keď váš grant nepríde na čas, stále môžete tancovať vo vlastnej obývačke.
Ďakujem vám za inšpiratívny rozhovor!
Milí čitatelia a čitateľky! Tento rozhovor je kompletne fiktívny. Viedol ho ChatGPT, ktorý nikdy nebol na FEDIM-e, nepozná Radoslava ani Luciu osobne, a nič z toho, čo ste práve čítali, sa (bohužiaľ) nestalo. Iba to, že na FEDIM-e tento rok boli, workshop mali a my im ďakujeme. Ale úprimne? Mali by sme sa zamyslieť, či by nebolo pekné, ak by aj zvyšok bola pravda.
-mol-
