Človek je komunikatívny tvor, rád oslovuje, pomenováva, rozpráva, kritizuje a často aj uráža iných ľudí. Slová sú najsilnejšími zbraňami, ktoré máme, čo si však často neuvedomujeme.
Detský divadelný súbor Spad na Zlatej priadke predstavil inscenáciu pod názvom Blbá Verona. Mohli by sme ju zaradiť do kategórie miniatúr, vychádzajúc z minutáže. I keď bolo predstavenie krátke, malo svoju údernú tému. Šikana sa v dnešnej dobe javí ako celospoločenský jav, ktorý sa nedotýka len školopovinných detí, ale stretávame sa s ním aj na pracovisku, v obchode, v rodine a väčšinou je vykonávaná prostredníctvom slov. Hlavná hrdinka sa stretáva s každodennou šikanou nielen v škole, ale aj v domácom prostredí. Prejavuje sa absolútnym nezáujmom matky, ktorá na ňu nemá čas a len ju hreší za chyby, ktoré ale majú pôvod v jej nepohode zažívanej v škole. V inscenácii nastáva zaujímavý záver, kedy sa nositeľkou pozitívnej zmeny stáva nová učiteľka, ktorá Verone poskytne príležitosť na prejavenie jej schopností.
Inscenácia pracuje s dvomi plánmi – reálnym svetom, kde si Verona zažíva nepríjemné situácie a s emocionálnym svetom, v ktorom sa nám zobrazujú alegorické postavy, prihovárajúce sa hlavnej postave a ovplyvňujúce jej konanie. Tieto dva svety sú zobrazované prostredníctvom kostýmov, ktoré sa pri ostatných postavách menia v princípe – čierne v nereálnom a farebné v reálnom prostredí. V plynutí deja sa stáva, že prezliekanie sa predlžuje a spomaľuje plynutie príbehu. Niektoré situácie, napríklad hádka o zošit, sú rozbité, kvôli veľkým akciám, ktoré by sa mohli zmenšiť a tým by prispeli k jasnejšiemu dojmu (zošit by si nehádzali, ale len podávali). Využitie gumy ako priestorotvorného momentu je zaujímavým prvkom inscenácie a tvorcovia a tvorkyne sa zhosťujú práce s ňou s odhodlaním a väčšinou so sústredením. Súbor pomerne čisto, najmä na začiatku, pracuje s prvkami pohybového divadla a prináša tým nový rozmer do vnímania diváka.
Napriek tomu, že slovo prináša bič na hlavnú postavu, často zaniká a to je škoda, lebo následne sa diváctvo začne strácať. DDS Spad však priniesol zaujímavý náhľad do života mladých ľudí, o ktorom je potrebné rozprávať, lebo zvuk vodopádu, je síce pekný, ale nemá vychovávajúci a arteterapeutický moment, ktorý sa dokáže človeka dotknúť a zmeniť jeho vnímanie.
Peter Tilajčík
