Za týmto výnimočným predstavením, ktoré naplnilo dolnokubínsku divadelnú sálu stála Judita Sadíleková. Naša dvorná režisérka Hviezdoslavovho Kubína si však zaslúžila po tomto nabitom dni (a celom festivale!) prestávku, preto sme sa rozhodli vyspovedať Erika Forgáča, ktorý pracuje s týmto mladým hereckým kolektívom už niekoľko rokov.

Prečo ste si zvolili túto tému?

Tento text bola voľba tvorivého dua Judity a Elišky Sadílekových. My sme to potom iba schválili. Oslovili sme ich, aby s naším kolektívom vytvorili predstavenie. Minulý rok sme robili skôr tradičnejšie divadlo, ale snažíme sa každoročne ten žáner nejako meniť. Nikdy sme nerobili divadlo poézie, tak sme si povedali, že by sme to mohli skúsiť. Presne preto sme sa rozhodli osloviť Juditu.
Následne nám s Eliškou predstavili predlohu a my sme sa tým hneď nadchli. Ako povedala aj porota, je to nadčasový príbeh o hľadaní hrdinstva nielen v minulosti, nie o deklarovaní hrdinstva, ale aj o hľadaní toho hrdinstva v súčasnosti. O hľadaní hrdinu v nás samých.Keďže robíme s ľuďmi s inakosťou, so znevýhodnením, tak v nich tých hrdinov vidíme každodenne a snažíme sa, aby ich v sebe nachádzali aj oni. Zdalo sa nám to veľmi sympatické.
Voľba bola teda jasná, hneď sme povedali, že poďme do toho. Ten proces bol samozrejme dlhší. Tvorba trvala približne päť mesiacov, čo ale mohlo byť samozrejme aj dlhšie.

Aké má špecifiká práca s ľuďmi, ktorí majú takéto znevýhodnenie?

V prvom rade, my sme súbor, ktorý funguje 18 rokov. Hercov a herečky, ktorých ste mohli vidieť sme v podstate vychovali my, ako terapeuti od ich 4-5 rokov. My sme liečební pedagógovia a Esterka je dramatoterapeutka. Cez terapeutické prostriedky súvisiace s divadlom, prvky dramatickej výchovy a dramatoterapie, využívali na osobnostný, ale aj celkový rozvoj dieťaťa podľa toho, v ktorej fáze sa aktuálne nachádza.
Keď má 4 roky, potrebuje iný prístup, ako keď má 10, puberta, adolescencia… Teraz majú herci od 17 do 26 rokov, a to sú už v podstate mladí dospelí ľudia, ktorí sú pripravení. Takto nejako v skratke. Z počiatku sme dávali viac dôraz na terapeutické aspekty, na terapiu ako na produkt – tým myslím tú inscenáciu. V súčasnosti sa to otočilo. Snažíme sa, aby ten produkt vystupoval nad ten terapeutický zámer. Predsa len, už sú dospelí. Musia pracovať, musia mať určitú zodpovednosť a zároveň chcú byť hercami, chcú hrať divadlo. To v sebe nesie určité atribúty, ktoré musia spĺňať.
Preto pracujeme na tom, aby to dielo, ktoré spolu vytvoríme, malo plnohodnotné umelecké kvality. Aby to bolo divadlo, na ktoré sa pôjdete pozrieť. Myslím si, že v tomto predstavení sa nám to podarilo. Aj vďaka odborníkom. Je to pre nás tretie predstavenie s takouto ambíciou.

Ako sa niekto môže dostať do vášho súboru?

Sme momentálne uzavretá skupina. Máme 16 hercov a herečiek, dnes ste videli 12 z nich, teda niektorí nemohli prísť. Už aj tento počet pokladala režisérka za veľmi veľký počet hercov, ale podarilo sa jej s tým popasovať. Po konzultácii s nami, samozrejme. My sme tvorili s týmito ľuďmi prvé inscenácie, poznáme ich a vieme, ako s nimi pracovať. Režisérka má určité umelecké predstavy, takže sme vedeli, že tam chceme mať väčšinu našich hercov. Ak chce k nám niekto prísť… Bijeme sa s touto myšlienkou, pretože už teraz je nás skutočne veľa. Jediným riešením je prehovoriť nás, aby sme otvorili novú skupinu.

Aké možnosti majú ľudia s Downovým syndrómom na Slovensku? Ako sa môžu zapojiť do spoločnosti, keď chcú?

Veľmi málo. Sme krajina kde je inklúzia  ešte len na vzostupe. Ľudia ešte len spoznávajú tých ľudí. Je pravda, že práve s ľuďmi s Downovým syndrómom nemá spoločnosť taký problém, ako pri iných diagnózach. Videli ich v televízii, počuli ich v rádiu, stretávajú ich na ulici. Nie je to ako po páde režimu, keď sa títo ľudia ešte len začali objavovať v spoločnosti a všetci sa na nich pozerali s obdivom. Aj teraz to, samozrejme, robia. Nestretneme každý deň človeka s Downovým syndrómom, ktorý vyzerá inak.. A preto stále pracujeme na tom, aby ľudia s Downovým syndrómom, ktorí na to, samozrejme, majú kapacitu, mohli plnohodnotne zapojiť do spoločnosti. Majú nejaké mini práce, brigády. Pracujú v reštaurácii ako obsluha, niektorí vypomáhajú v Curaproxe. Väčšina z nich ale ešte chodí na praktickú školu, nedávno nám niektorí skončili v kuchárstve. Ale to uplatnenie je pre nich minimálne.

Majú teda vôbec nejaké možnosti?

Práve toto je aj naša výzva a jeden z cieľov, ktorý sme si ako divadlo stanovili. Chceme vytvárať plnohodnotný priestor pre začlenenie týchto ľudí do pracovného prostredia. Aj my pokladáme herectvo a umenie za prácu. Stretávame sa pravidelne – síce len raz do týždňa, ale je tam tá pravidelnosť. Stretneme sa a tvoríme – nielen komunitu, ale aj to divadlo. Pracujeme pod režisérskou taktovkou, my im s tým pomáhame, ale je to ich zodpovednosť, je to ich práca.
Na Slovensku je to pomerne ťažké, na západe je inklúzia oveľa lepšia. My Slováci sme ako národ veľmi neprajní. Aj bežní Slováci nemajú naplnené základné potreby a preto ľudia, ktorí majú nejaké znevýhodnenie, v podstate nemajú šancu. Keď nemá svoje potreby naplnené človek z majoritnej spoločnosti – mám na mysli prácu, spravodlivé ohodnotenie práce, spravodlivé ohodnotenie mužov a žien – a tým pádom nemôžeme čakať, že budú mať príležitosti ľudia so znevýhodnením.

Čo môžeme my, bežní ľudia, robiť pre to, aby sme túto situáciu pre nich nejako zlepšili?

Minimálne sa prihovoriť. Brať to ako normu. Respektíve, človek s Downovým syndrómom nie je človek, ktorý bežne komunikuje. Niektorí nerozprávajú, pretože majú problém v hovoridlách. Ale byť ľuďmi, ktorí sú tolerantní, je podľa mňa základ – mala by to byť základná vlastnosť spoločnosti. A tým nemyslím len ľudí s Downovým syndrómom. Myslím aj na ľudí, ktorí majú akýkoľvek problém. Napríklad aj cukrovka či celiakia je v dnešnej dobe samozrejmosťou, nad ktorou sa nikto nepozastaví. Ľudia to poznajú a bežne to prijímajú.
Osobne si myslím, že ak v reštaurácii príde ako obsluha človek s Downovým syndrómom – áno, tá reč možno nie je dokonalá – ale zaslúži si našu pozornosť, naše poďakovanie. Zaslúži si pracovať a byť ohodnotený. Minimálne tým prijatím. To je normálne.
Ani my nevieme, kedy budeme potrebovať pomoc. Medzi zdravím a využívaním sociálnej služby na Slovensku je veľmi tenká hranica a nikdy nevieme, kedy ju budeme potrebovať.

Text: Julka Oreská