Pohybujú sa tu rôzni Learovia a my len musíme čakať, že búrka prejde

V dnešnom čísle si budeme šepkať s Kamilom Žiškom, režisérom, ktorý viedol divadelný workshop pre všetkých tvorcov naprieč divadelnými profesiami na tomto ročníku Belopotockého Mikuláš. O tom, prečo sa rozhodol  vybrať ako nástroj k porozumeniu dramatickej situácie práve Shakespeara, čo sú to tie komické dvojice a aký je jeho osobný vzťah s týmto dramatikom, si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch. 

Je toto tvoje prvé workshopové ródeo? 

Vieš čo? Je ich už asi neviem koľko, ale nie v Mikuláši. Ten je špecifický v tom, že raz tu mal byť dramaturgický workshop, niekto im vypadol a Oleg Dlouhý ma zavolal, aby som ho viedol ja. To bolo prvý raz. Takže vtedy som sa tu ocitol omylom. Ale bolo to veľmi zaujímavé v tom, že ma to inšpirovalo – a videl som aj na ľuďoch, že ich to inšpiruje, že takéto stretnutie na chvíľu, v nových a nedivadelných podmienkach, vytvára nový priestor kreativity. Preto si myslím, že aj tento workshop je zaujímavým vybočením zo stereotypov a princípov. Je to náhle stretnutie mnohých individualít, ktoré vytvárajú workshopovú atmosféru.

A ako sa cítiš v úlohe lektora?

Asi by som musel viesť workshop na mesačnej báze, aby som mal hotovú štruktúru, o ktorej viem, že dobre funguje. V zásade vždy nabehnem na to, že pri analýze textu alebo témy účastníkom hovorím o zásadách, ktoré som objavil aj v rámci iných metodík. Od úplne prvej prípravy, cez prvé impulzy a spracovanie textu, analýzu, hľadanie detailu, cez ktorý chceme text čítať, až po rámcovanie témy. Hľadáme inšpirácie, kontexty – aj múzické, aj synestetické. Potom sa dostaneme k samotnej forme a mizanscéne. Aj to je jedna z tém workshopu: čo je to mizanscéna, ako vytvoriť usporiadanie hercov na javisku tak, aby boli scény motivované a kompozične ladili so štýlom, ktorý si tvorcovia zvolili. Je to vlastne rébus. Metód je, samozrejme, veľa, no mnohé časti sa opakujú a dajú sa naučiť ako dobrý návyk. Lebo aj v réžii existujú dobré a zlé návyky – a myslím si, že sa treba učiť tým dobrým. Veď práve o tom je workshop.

Prečo práve Shakespeare?

Pretože som si chcel oddýchnuť v jeho svete, ktorý je stále inšpiratívny, neustále v pohybe a treba ho nanovo čítať. Je veľkým učiteľom divadla. Ako nám Craig objavil divadelný minimalizmus, tak my v Shakespearovi dnes môžeme nájsť akýsi multimediálny princíp – kedy sme slobodní žánrovo, aj v škrtoch, aj vo vedení príbehu. S tým, že základ zostáva nemenný a treba ho udržať. To sú princípy dramatickej situácie, ktorá musí byť stále pevná – nech už je divadlo moderné, postmoderné alebo akékoľvek. Dramatická situácia vždy musí existovať, musí dôjsť k zlomu, konfliktu, vyvrcholeniu, zmene, obratu, premene atď. V tom je Shakespeare oceánom nápadov a prináša neuchopiteľný imaginatívny svet. Vedel som, že musím vybrať konkrétne komédie, takže sme siahli po hrobároch z Hamleta, niečom z Veľa kriku pre nič a z Večera trojkráľového, ktorý už asi nestihneme inscenovať. V princípe by sme to mohli nazvať takou zmrzlinárňou Shakespeara.

Čo nesmie chýbať žiadnej nesmrteľnej komickej dvojici?

Práve tá smrť – to je základ, o ktorom hovorí aj Feldek. Aj Sen noci svätojánskej sa začína smrťou, výzvou, že ten a ten bude usmrtený. Myslím si, že oni musia byť v tom sarkazme ponorení, lebo aj hrobári sú na pomedzí smrti a života. Ten čierny humor dokáže všetko vnímať z nadhľadu. Komická dvojica teda musí byť blízko dramatickej situácii, ale zároveň musí byť nad ňou – a vie, že nespadne. Aj Lasica a Satinský boli na hrane komunistickej ideológie, balansovali na nej svojím humorom a ľudia veľmi dobre vedeli, o čom hovoria. Humor vzniká aj takto. Potom je, samozrejme, aj všeobecný, univerzálny humor. Mimochodom – aj humor Voskovca a Wericha vychádzal zo Shakespeara. Vlastne prvý impulz, prečo Shakespeare, bol ten, že som hľadal komické dvojice u Shakespeara. Spomenul som si, že keď Werich s Voskovcom emigrovali do Ameriky, veľmi rýchlo sa aspoň ako-tak naučili po anglicky. V New Yorku potom hrali Trincula a Stefana z Búrky s jedným americkým hercom, ktorý stvárnil kanibala. A to mi prišlo veľmi zaujímavé. Werich totiž často spomínal, že práve túto komickú dvojicu hrávali – a potom som si spomenul, že hrobári sú druhá komická dvojica. 

Je nejaká postava z akejkoľvek Shakespearovej drámy, ktorá k tebe konkrétne prehovára?

Dlho som sa zaoberal Kráľom Learom, aj keď to nie je moja téma – staroba. Ale veľmi ma oslovil film Kráľ Lear od Grigorija Kozinceva. Bolo nesmierne inšpiratívne vidieť, ako sa dá uplatniť bláznovstvo – ako obrovské skupiny bláznov putujú s Learom, vlastne ako celé Anglicko. Myslím si, že sa ma Lear dotýka aj preto, že je to očistná dráma. Aj doba je šialená – a veľmi sa podobá dnešnej situácii. Akoby sa aj dnešná spoločnosť snažila nejakým spôsobom očistiť. Pohybujú sa tu rôzni Learovia a my len musíme čakať, že búrka prejde a že sa to upokojí. Aj z hľadiska réžie je to veľká výzva.

Máš nejakú Shakespearovu drámu, ktorú by si chcel zrežírovať, no ešte sa ti to nepodarilo?

Je to v podstate jedno, lebo každá jedna inscenácia je výzva. Zdá sa mi, že pôdorys komédie je úplne iný ako pôdorys tragédie. V komédii musí byť výrazný režijný kumšt. Neviem, či by som to ja vedel urobiť – na to musí byť človek, ktorý má rád ten „strojček“ komédie. Aj teraz sa tým zaoberáme na workshope. Asi nemám žiaden konkrétny režijný sen. V princípe je Shakespeare o tom, že keď ho otvoríte, odcestujete na úplne inú planétu – a na to sa človek musí mentálne pripraviť. Je to výborný odlet, ale nechce sa vám tam zostať príliš dlho, aby ste sa úplne nepotopili. 

S.M