Stratený Kukučín alebo Nehaňte ľud môj
Martin Kukučín je bezpochyby jedným z našich najväčších klasikov. A klasikov v našej mladej a malej literatúre nemáme práve na rozdávanie. Takže sme na nich patrične hrdí (aspoň formálne) a hlavne citliví (to zas úplne neformálne). Podobne, ako sme citliví na naše kroje, na našu vlajku, na tradície, halušky a poriadne hodnoty. A hymna! Aj na hymnu sme veľmi citliví. Skrátka, sme veľmi citlivý národ. Sme rozhodne jeden z najcitlivejších národov na Slovensku. A tak sa mohlo stať, že počas predstavenia Divadla “A” a Divadla Shanti z Prievidze Stratená kára alebo Kukučin – Čin mohla niekoho národná citlivosť utrpieť viaceré otrasy.
Prievidzskí divadelníci na ňu totiž útočia priam systematicky. Tak najprv si zoberú emblematické dielo nášho literárneho realizmu, celé ho prekrútia a vlastne sa ho vo výsledku až tak nedržia, nezabudnú nám pripomenúť čardášový (áno, csárdás-ový) pôvod našej hymny, zosmiešňujú kapce, krpce, oldomáš a iné tradičné hodnoty, mávajú vlajkou a nezastavia sa ani pred krojom. A do toho sú všetci vlastne vkuse opití a ak náhodou nie sú, tak skúšajú ošmeknúť/ okmíniť/ odrbať blížneho svojho. Kukučínov svet sa tu mieša s tým naším: s falošným patriotizmom, vyprázdneným folklórom, ktorý sa hodí iba ako ornament na magnetke z Tatier, s národom opitým buď alkoholom alebo vlastným egom. Čo ale zostalo z Kukučínovej Rysavej jalovice? Pravdupovediac, nie veľa – veď aj existenciálna otázka stratenej jalovice je tu zbanalizovaná a zostáva z nej vlastne len anekdotická strata akejsi káry a nedorozumenie z nedoslýchavou babičkou (kárička/kravička). Inscenácia však plynie v energickom tempe a celý čas sledujeme skutočne živý sled skečových výstupov podľa Kukučínovej predlohy. Tempo je neúprosne diktované štruktúrou a logikou gagu a vtipu, a v tom je práve drobný háčik. Fór je totiž dobrý sluha, ale zlý pán, a tak niekedy tvorcov odvádza aj na miesta, kde sa možno ani nechceli ocitnúť. Inscenácia je tak síce nepochybne zábavná, ale ostáva aj tak trochu povrchná. Nie, že by netrafili terč – akurát im všetky šípky ostali len po jeho obvode. Je to škoda, lebo vzhľadom na mimoriadne disponovaný a skúsený herecký súbor, nemám ani najmenšiu pochybnosť, že by neboli schopní zájsť aj podstatne hlbšie.
No aj tak – Stratená kára ostáva zábavnou „jazdou” po slovenských stereotypoch s ironickým pohľadom na slovenskú klasiku a to, čo predstavuje. Pri vychádzaní zo sály som započul niekoho povedať: „Kukučín sa v hrobe obracia.” Nedá sa to vylúčiť, ale existuje aj možnosť, že od smiechu.
Juraj Bielik
