Štronzo Belá – Dulice: Mirandolína

Po jednom z najznámejších textov svetovej klasiky siahol režisér Juraj Benčík, aby so súborom Štronzo z Belej – Dulíc pre svojich divákov pripravil zábavné a vkusné predstavenie. Ako sa mu to podarilo? Kolektív nasadil všetky sily a nachystal nielen atraktívne a vkusné kostýmy, výrazné parochne, nápadité líčenie, náznakovú scénu, ale najmä vynaložil množstvo energie a úsilia pri stvárnení jednotlivých postáv z hry. Režisér si bol vedomý, že tento typ komédie si vyžaduje najmä kvalitné a prepracované herectvo. Vzal tým na seba ťažkú úlohu citlivo ich viesť tak, aby inscenácia neskĺzla k nadhrávaniu, pôsobila svižne a pútavo. Avšak realita na javisku nie vždy zodpovedala spomínanému úsiliu.

Kľúčovou postavou celej inscenácie je, pochopiteľne, Mirandolína, ktorej sa však, žiaľ, nepodarilo priniesť na javisko radosť zo života, pozitívnu energiu a radosť z „hry na lásku“. Jednoducho sa jej nedarilo dosiahnuť, aby jej diváci držali palce, fandili jej v  spravodlivom boji proti hulvátskemu a neokrôchanému protivníkovi. Ako keby jej (a nielen jej) nebolo celkom jasné, že či sa má resp. nemá dodržiavať tzv. štvrtá stena – veľmi často si očami „kontrolovala“ publikum.

Spomedzi troch šľachticov najviac herecky zaujal predstaviteľ postavy Baróna, ktorého charakterizovala herecká umiernenosť, príjemný hlasový aj rečový prejav a jemu sa najviac darilo vyhnúť sa spomenutému prehrávaniu. Najmä predstaviteľ grófa používal vonkajšie výrazové herecké prostriedky (čudná chôdza, podivná neprirodzená reč s prízvukom). Aj postava Fabrícia sa nevyhla častému pitvoreniu a mimickému komentovaniu situácie.

Zmienku si zaslúži zaujímavý výber a použitie hudby, ktorá však po čase začne pôsobiť paradoxne retardujúco, pretože javiskový pohybový prejav takmer všetkých hercov sa hudobnému tempu vnútorne neprispôsobil. A keďže Juraj Benčík má množstvo neoceniteľných skúseností najmä s pantomimickým herectvom (spolupráca s M. Sládkom, pôsobenie v Cirque de Soleil), dalo sa očakávať, že táto jeho zručnosť sa prejaví aj vo výslednom tvare (pohybové vsuvky), čo určite prispelo k ozvláštneniu a estetickej kvalite samotnej inscenácie.

Je škoda, že talentovanému kolektívu na čele so skúseným profesionálnym režisérom sa nepodarilo využiť ponúkanú šancu na vytvorenie plnokrvnej iskrivej komédie, hoci potenciál určite preukázal.

Jozef Krasula

toggle icon