„Stúpanie je krásne,“ boli posledné verše, poslednej recitátorky, ktorá uzavrela prednesy II. kategórie. Naozaj je krásne, veď sme počuli prednesy, ktoré postúpili, a mladí interpreti si prešli postupným stúpaním jednotlivých súťažných kôl a naozaj výkony mnohých z nich sú stúpajúce. V sále sa vznášali zaujímavé výpovede, prinútili uvažovať mnohých z nás, nastavovali zrkadlá žitia či bytia.
Kategória poézie priniesla osem prednesov, z ktorých viac ako polovica boli slovenskí autori, zvyšok boli európski. Za pochvalu určite stojí, že odznela aj slovenská klasika vo veľmi zaujímavom šate. Prevažovala veršovaná epika nad lyrikou, mohli sme si vypočuť aj niekoľko montáží a rôzne postupy a prístupy interpretov. Z pohľadu interpretačných zručností išlo o zaujímavé výkony s veľmi presvedčivou naliehavosťou, osobnostnou výpoveďou a aj originalitou prejavu. Objavili sa i zaujímavé mimojazykové prostriedky, hry so zvukomaľbou, spev, samozrejme to korešpondovalo s pravidlami umeleckého prednesu. Následne sme v našom lektorskom tíme odčítali takto ich výpovede:
Tomáš Rožnay, Alexander Sergejevič Puškin: Rozprávka o popovi a jeho sluhovi Truľovi – predstavil sa nám veľmi talentovaný recitátor, ktorý si zvolil ruskú klasiku, hneď v úvode zaujal kostýmom, podal premyslene prepracovaný výkon, príbeh pozvoľna vygradoval, zaujal rozprávačským talentom. Dalo by sa povedať, že jeho interpretácia povýšila text, kde bolo riziko, že skĺzne k prehrávaniu postáv, ale udržal si rovinu umeleckého prednesu. Veľmi pekne mu vyšla pointa príbehu, mal výborný moment prekvapenia v závere. Možno miestami mohol viacej používať pauzy, ktoré by pomohli aj poslucháčovi orientovať sa v zmenách obrazov.
Samuel Konkoly, Peter Petiška: Saláma –týmto prednesom sa nám predstavil zaujímavý recitátor, kultivovaný, veľmi dobre pracoval s publikom, vedel si vytvoriť atmosféru v sále. Predloha, ktorú si vybral, však mala dobové úskalia, lebo bola napísaná v určitej dobe a kritizovala pomery v spoločnosti, preto odkrytie príbehu a danej problematiky, bolo pre interpreta náročné. A v tomto prípade menej výrazné. Pomohlo by mu lepšie zhmotnenie príbehu, väčšia plasticita postáv a gradácia. Priniesol na javisko filozofiu a pokojný sošný prednes.
Adam Hanidžar, Peter Petiška: Dve rady zo ZOO – logickej záhrady – tak ako predloha hovorí, boli dve rady, ktoré predstavovali dve bájky a recitátor sa rozhodol pre ich montáž. Vytvoril si výbornú atmosféru s publikom, bol presný a jasný v intonačnej rovine, zvnútorňoval jednotlivé charaktery postáv a vhodne použil iróniu ako paralelu so súčasným životom. Technicky to mal dobre prepracované, bol výborný rozprávač. Úskalím však boli práve dva ucelené príbehy a ich skĺbenie nemalo vnútornú silu, čím sa mu to ako celok rozbilo. Pokus to bol dobrý na oceňujeme hľadačstvo recitátora.
Miriam Puchnerová, Miroslav Válek: Neviditeľné auto, viditeľný strom – recitátorka si vybrala známu predlohu, ktorá bola v jej podaní zaujímavo interpretovaná. Priniesla na javisko osvieženie, pozitívnu energiu a veľkú chuť recitovať. Premyslene si vystavala prednes, pozvoľnou gradáciou sa dostala k zauzleniu deja. V dosť rýchlom tempe prechádzala jednotlivými obrazmi, čo jej niekedy nepomohlo, dej si žiadal spomaliť, nechať doznievať obrazy, konanie postáv. Pauzvovanie mohlo viacej zvýrazniť pointu záveru. Napriek tomu bola výsledkom úprimná, nefalšovaná výpoveď, ktorá zaujala.
Opäť vďaka réžii Judity S. a hereckému výkonu Vanesy H. sme prežívali recitátorský príbeh II. kategórie s veľkým záujmom, dešifrovali metafory, symboly a bolo to veľmi zaujímavé divadlo.
Text: Ingrid Zachorecová
