Báseň – motto 69. ročníka HK od Veroniky Dianiškovej sa objavila v scénickej kompozícii košického Divadla KonKE My – uprostred oslnenia. Dianiškovej a Válkova poézia tvorili iskrivý základ minimalistického konceptu založeného na verbálnej interpretácii.
Mimoriadne disponované interpretky vo veľmi presnom a v sugestívnom prejave pracovali s detailným výkladom textu, ktorý dopĺňali významovým gestom a štylizovaným pohybom. V jednoduchých čierno-bielych kostýmoch predstavovali dve entity jednej osobnosti, protiklady tvoriace celok, vnútornú rozporuplnosť v sekvenčných pozíciách. Najväčšiu silu výrazu dosahovali v spojení s minimalistickým pohybom, a to doslova – zmenou pozície rúk opretých o debnu či pohľadom. V niektorých mizanscénach išlo o majstrovské zvládnutie takéhoto spôsobu interpretácie.
Základným a zároveň jediným scénickým predmetom bola debna na náboje a samopal. Jeho sila tkvela v prirodzenej výpovednosti (a nadväznosti na tému) a vhodne zvolených akciách podporujúcich metaforizáciu témy. Okrem herečiek bola na scéne prítomná hudobníčka – záhadná postava s flautou. Jej dramatický a významový potenciál sa naplno nerozvinul, bola zrejmá snaha o podfarbenie mizanscén a podporu nálady. Najsilnejšie momenty vznikali pri kontrastnom spracovaní myšlienky, zapracovanej do diela (ako aktívna scénická zložka). Významným hráčom inscenácie bolo svietenie. Snaha o farebnosť, temporytmus zmien, základné nastavenie „tmavšieho rámu“ však narazili na obdobné koncepčné nastavenie ako hudba – nestali sa súčasťou scén a diela, len ich pozadím a často popisným.
Akcentom na verbálnu zložku sa Divadlo KonKE v inscenácii My – uprostred oslnenia priblížilo forme recitačného kolektívu – a vskutku poctivá interpretácia poetickej predlohy bola nielen určujúcou kvalitou diela, ale aj jej určujúcim pôžitkom.
Text: Diana Laciaková
