Istá skupina ľudí sa nám snaží vsugerovať, že tradičná kresťanská rodina je základom spoločnosti. Inscenácia Gabriely Alexovej Lúzri pod režijným vedením Karola D. Horvátha ukazuje rozpad jednej takzvanej tradičnej rodiny. Tvorcovia sa snažia nastaviť zrkadlo, v ktorom síce chceme veriť westernovým pravdám, ale stratili sme sa na ceste za dokonalou ilúziou, prehrávame boj s vlastnou sebeckosťou a zostávame stroskotancami, neschopnými počúvať druhého. Matka sa celý život obetovala pre svoje deti a otca a tí, privyknutí na to, že sa o nich stará, nie sú ochotní žiť s ňou v zdravom vzťahu. Zaplatenie ošetrovateľky ako nutného zla (či východiska z nevyhnutného) spôsobí naplnenie potrieb matky a zrejme aj vyliečenie choroby. V najnáročnejších situáciách sa ukáže pravá tvár všetkých ľudí. A keď si už myslíme, že dôjde k happyendu, ukáže sa, že aj človek, ktorý matku zachránil, ju dokáže zradiť. Odhalenie tajomstva, že otec mal milenku a jeho dcéra sa čistou náhodou ocitne v tejto rodine, je akousi stigmou kresťanstva, údelu človeka v ňom.
Tvorcovia v hre eklekticky využívajú prvky rozličných žánrov – konverzačnej komédie, drámy, pohybového divadla. Herectvu akoby chýbal zjednocujúci prvok – strieda sa civilné so štylizovaným.
Veľmi silným prvkom inscenácie je hudba, ktorá vytvára druhú líniu a komentuje príbeh. Je v nej zachytený rozklad, pomáha ironizovať javiskovú realitu.
Dominantné postavenie vo funkčnej scénografii zaujíma biely stôl – ako symbol rodiny, jej nevinnosť a čistotu. Na ňom sa objaví svetielkujúca Panna Mária, odkazujúca na falošnú vieru. Čistota je poškvrnená reálnym správaním členov rodiny (aj otca, ktorý vyžaduje až patologickú čistotu) a stôl – základ rodiny – sa v závere prevráti rovnako, ako sa úplne prevrátil život rodiny.
Renata Jurčová
