Pohybujeme sa v prečudesnej dobe. Tik-Tok útočí na našu mozgovú kôru vo fancy oblečku utkanom z rýchlo kvasenej pársekundovej zábavy, na viacerých miestach planéty zúria vojnové konflikty, komunikácia v online priestore sa radikalizuje, polarizácia spoločnosti je vysoká. A divadlo mladých sa nebojí vyťahovať tieto témy a vŕtať sa v nich. Násilie, šikana, či toxické vzťahy nás proste trápia a preto sa vo zvýšenej miere aj objavujú v divadle.

A čo tak sa zamyslieť nad tým, ako hľadať porozumenie, kontakt a spôsob, ako vystúpiť z vlastného bludného kruhu neistoty, úzkosti, či pocitu osamotenia?

Autorská inscenácia inšpirovaná tvorbou Etgara Kereta skúma závažnú epizódu v živote hlavnej hrdinky, jej neodbytnú potrebu nadväzovať kontakty, no zároveň neschopnosť to robiť. Fyzický kontakt so spoločnosťou u nej nahrádzajú jej predstavy a imaginárne postavy prenikajúce k nej tými najbizarnejšími spôsobmi. Na sebavedomí jej tiež nepridáva tlak zo strany matky, ktorá má obavu o duševný stav svojej dcéry.

ABU priniesol na FEDIM pôsobivý mix reality a fikcie, namiešaný z výrazných hereckých kreácií, humoru, nadhľadu a sebairónie. Veľkou devízou bolo herecké nasadenie tvorcov, ktorí vykreslili postavy s úprimnosťou a citom pre drobnokresbu a detail. Na arénovito koncipovanom javisku/hľadisku tak vznikol rad sugestívnych reálnych aj alegorických postáv, ktoré prinútili hrdinku premýšľať o samej sebe a o jej vzťahu s vonkajším svetom. Blízkosť herca k divákovi podporila vnímanie tejto drobnokresby a pritiahla nás bližšie k intimite zobrazovanej témy.

Komplikácie inscenácie nastávali hlavne v javiskovom využití imaginárnych postáv, ktoré po svojom entré v podstate ostávali v opakujúcej sa akcii, ktorá sa v čase nevyvíjala, ale využívala stále rovnaký ustálený prejav. Tu by sa žiadalo variovať akciu a vyvíjať ju nejakou kreatívnou divadelnou formou.

Aktívny kontakt herca s divákom môže byť dosť ošemetná záležitosť, ale ABU to v úvode zvládol so šarmom a vyslúžil si odmenu úprimného smiechu z obecenstva.

Záverečná situácia, keď hrdinka konečne zdvihne zadok a vydá sa „tam von“ za skutočnými, namiesto imaginárnych postáv, bola pre mňa gestom vypovedanej odvahy vyjsť z komfortnej zóny do neznáma a pokúsiť sa prekonať samú seba. Mám pocit, že táto inscenácia chce oveľa viac inšpirovať, ako moralizovať. Chce hľadať východiská namiesto obviňovania. A robí to sugestívne, uveriteľne a s veľkou radosťou z hrania, ktorá bola očividná pri každom jednom hercovi a zároveň v kolektívnom duchu ABU.

Marek Kundlák