Mestské divadlo mladých z Levíc sa v inscenácií Stabat Mater s odvahou pustilo do mimoriadne silných a spoločensky rezonujúcich tém, akými sú znásilnenie, domáce násilie či kritika rigidných cirkevných inštitúcií. Počiatočný sľubný ponor do tabuizovaných tém sa však postupne začal strácať v zvolenej divadelnej forme.

Sledujeme príbeh chovankýň katolíckeho internátu, medzi ktoré prichádza nová obyvateľka, Mária. Vizuálna stránka inscenácie je premyslená a funkčná. Tvorcovia umne pracujú s minimalistickou scénografiou, ktorej dominuje kríž na podstavci, slúžiaci ako duchovný symbol aj praktický herný prvok. Vitrážové okná po jeho stranách sa vďaka jednoduchej hereckej akcii s ľahkosťou menia na postele, čím sa plynule presúvame z prostredia kostola do internátnych izieb. K čitateľnosti prispieva aj kostým – dievčatá sú odeté v uniformách, ktoré definujú ich postavenie, duchovná sestra má na sebe rovnošatu a vizuálne vyčnieva chlapec v trblietavom, vyzývavom kostýme na vysokých podpätkoch, symbolizujúci pokušenie. Tento vizuál dopĺňa jeden z najsilnejších pilierov inscenácie – zvuk. Hudobná dramaturgia tu nie je len podkresom, ale plnohodnotným nástrojom, ktorý vyvoláva napätie a nepokoj. Silne pôsobí napríklad úvodná sekvencia, kde z nahrávok zaznievajú traumy, ktoré predchádzali umiestneniu dievčat na internát.

Súdržný výkon podáva aj herecký kolektív. Mladé herečky a herec pôsobia na javisku sústredene a energicky, udržujú si vysoké nasadenie počas celého predstavenia. Ich prechody medzi jednotlivými mizanscénami sú plynulé, pohybové sekvencie zvládnuté a jazykový prejav zrozumiteľný a kultivovaný. Inscenátori nám tak ponúkli divadelne a technicky zvládnuté dielo. Jeho sila však zaniká vo forme, ktorá miestami skĺza k žánrovému gýču, najmä v pohybových sekvenciách. Tvorcovia nám ukázali, že dokážu vytvoriť autentické a silné atmosferické situácie, napriek tomu sa nechali zlákať pehnanou estetizáciou.

Eva Miklisová