Ivo Kristián Kubák
Česko-slovenská družba k Žatve patrí odjakživa či od čias dávno minulých, keď sme ešte mali spoločnú hymnu aj menu. Preto nám tento rok Matej Moško z výmenného pobytu na Jiráskovom Hronove priviezol aj českú redakčnú posilu – a nie hocijakú, ale rovno dvojnásobnú – Iva, ale najmä Kristiána Kubáka. Jedno z výrazných mien redakcie hronovského žurnálu napokon nie je na Žatve žiadnym nováčikom, už minulý rok sa tu presadil ako porotca (čiže všetko ostáva po starom, akurát tento medailón bude uverejnený na inej strane). Kristiánove väzby na Slovensko sa však nekončia za bránami Martina, ale ponad vysoké hory, ponad rovné polia tiahnu až… do Zvolena. V sezóne 2019/20 sa totiž ako režisér vnoril do tamojšieho Divadla Jozefa Gregora Tajovského a vynoril sa až na premiére úspešnej imerznej inscenácie Tichá noc, tmavá noc. Apropo, je síce družný aj zhovorčivý, no priznal sa, že nerád robí rozhovory. Preto dostal redakčnú výnimku a namiesto utužovania vzťahov so slovenskými ochotníkmi ich bude šľahať svojimi ostrokritickými analýzami absolventa Katedry teorie a kritiky DAMU. Ale ak sa nezľaknete jeho výšky a neodradí vás spisovná čeština, smelo sa mu prihovorte a vypýtajte si fídbek, bude to pre vaše dobro!
Mir Švoňava a.k.a. Pani Švoňavá
Niekdajší viacnásobný spolubývajúci Martiny M. a bývalý kolega Mira D. z SND sa s Gabom Ž. spoznal na Letavách dávno predtým, ako sa Gabov spolužiak Matej M. stal programovým riadieľom Scénickej žatvy. Že patrí k rimavskosobotskej kultúrno-umeleckej mafii, ktorá je roztrúsená po celom Slovensku, je verejné tajomstvo, ale do festivalového žurnálu sa nedostal cez posteľ ani za úplatok, ale vďaka tomu, že je študovaný kulturológ a nadôvažok sympaťák. Všetci sa s ním chcú kamarátiť, nie preto, že býva v lukratívnej štvrti pod Bratislavským hradom či preto, že sa vozí na svojej parádnej Džuliette značky Alfa Romeo. Ba ani pre jeho konexie v Slovenskom národnom divadle, kde projektovo manažuje všetko, čo sa v aktuálnom stave slovenskej kultúry projektovo manažovať dá a na chodbách míňa najslovutnejšie mená hereckého panteónu (nehovoriac o jeho napojení na riaditeľku Činohry Mirku Kičiňovú, persónu veľavýznamnú aj v našich kruhoch ochotníckych). Prečo teda? Lebo je to skrátka kamarát do koča, do voza aj do deště. V zlom rozpoložení ho zbadáte max. raz za uhorský rok a ešte vie aj zahrať na trúbku! Kde by ste takého druhého našli?!
Zuzanka Strnátovie
Kde sa vzala, tu sa vzala, z režisérky sa redaktorkou stala… aspoň dočasne. Na prvý pohľad vyzerá ako tichá voda, ale na ten druhý brehy myje – a nielenže píše, režíruje, vedie všakovaké dielne pre deti, ale je aj hudobne nadaná (to má spoločné s Pani Švoňavou, ale zatiaľ si spolu v redakcii nezadžemovali). Presvedčte sa sami v piatok večer v bielom stane na koncerte kapely Éter, ktorá do éteru nebude vypúšťať žiadne covery, ale poctivú, vlastnoručne a vlastnohlasne vytvorenú muziku. Jej životaschopnosť potvrdzuje aj fakt, že po štúdiu bábkarskej réžie a dramaturgie nehodila remeslo za hlavu v zúfalstve z nedostatku tvorivých príležitostí, ale rovno spoluzaložila Divadlo Veteš, veď čo sa budeš… A keď si ju nájdete v databáze Divadelného ústavu, presvedčíte sa, že svoju tvorivú stopu zanechala po celej republike – od Košíc cez Banskú Bystricu po hlavné mesto, v pasážach aj na perónoch, na rázcestiach aj na praktikábloch. Fí!
Martina Mašlárová a.k.a. Mašla