Divadelný súbor LET zo Žiliny priniesol na festival svoj autorský projekt s názvom Snívali sa mi ruky tvoje. Nežný názov patrí básni Maše Haľamovej, ale divák po pár sekundách predstavenia pochopí, že tu ide o prudkú iróniu. Slová “Snívali sa mi ruky tvoje” v kontexte básne sú krehkým vyznaním poetky, ale v interpretácii divadelného súboru LET ide o nočný moru. Témou inscenácie je totiž mužské násille.

Takže na začiatku trochu poézie a nepoetická realita môže začať. Tri dievčatá – Laura, Eliška a Táňa – sú na diskotéke. Ešte predtým dostali mnoho inštrukcií od svojich starostlivých mám, čo nemajú robiť. Zabávajú sa. Vracajú sa domov. Boja sa. Ponáhľajú sa. Na ulici ich ohrozuje akýsi muž. Nevieme, či to tak naozaj je. Ale strach je matkou udalosti. Tri herečky sa točia opreté o seba chrbtom a zapnuté mobily v tme pripomínajú blikajúce lampy, popri ktorých utekajú do bezpečia. Prežili to.

Zaznie aj úryvok z rozprávky o Červenej Čiapočke od Charlesa Perroulta. A opäť ten istý efekt ako na začiatku: je to síce rozprávka, ale vlk je človek. Presnejšie muž. Už neexistujú rozprávky. Vieme to. Čo nás ešte neodplaší a zabráni okamžite utiecť z divadla pred vlkmi, aj keď neexistujú, je zvláštna koncentrovaná energia troch herečiek. A istým spôsobom aj ich hravosť. Pohybová dispozícia. A paradoxne v týchto ťažkých témach silná vnútorná vitalita. Sú to herečky – športovkyne a čaká ich “battle”. Boj s ťažkou témou. Ale veríme im, že ich nezomelie. Sú trénované. Trénované divadlom.  

Po rozprávke prichádza opäť prebudenie sa do reality. Autentické nahrávky. V nich najprv svojím hlasom, neskôr zdeformovaným, aby hlasy zostali anonymné, počujeme počas inscenácie rôzne životné zážitky a formy obťažovania. Homo hominum lupus. Človek človeku vlkom. Aj headline tohotoročného festivalu parafrázuje túto múdrosť. Ale divadlo LET s vlkmi nemá žiadnu trpezlivosť. A právom. Divadlo LET sa s abstraktnými pravdami nepára. Letí kolmo k cieľu. K tvrdej zemi. K žinenkám. 

Témy nahrávok sa stávajú aj impulzom k javiskovému konaniu. Tu by sme možno privítali ešte o čosi sofistikovanejšie paralelné konanie a rozohrávanie. Niektoré situácie sa odohrajú a zrekapitulujú v zaujímavom divadelnom preklade znakov. Červené bojové gelové bandáže sa stanú ostrým výtvarným gestom, ktoré pretína arénový priestor javiska. Červené boxerské rukavice sú hodené na zemi. Kto ich zdvihne, bojuje. Teda útočí. Prudký pohyb. Atak. Vlci útočia. Čierna lepiaca páska ako znak fúzov. Ako znak mlčania. To všetko charakterizuje rýchlosť, ako sa striedajú obrazy a ako rýchlo tri herečky dokážu vytvoriť situáciu. Opakujem, je to priam športový výkon. A pri športe nejde o sentimenty, ale jasné údery. Aj divadlo LET priamo udiera do témy. Lineárne. Cielene. Bez okrás. Bez obkľúk. Ale asi to pri podobnej ťažkej téme ani nie je možné. Chcelo by to trochu poézie, aby si myseľ oddýchla. Ale aj keby bola, vieme, že by to bola len prestávka medzi ďalším boxerským zápasom. 

Inscenáciu charakterizuje suverény druh invencie a kreativity. Riziko predstavenia spočíva v tom, že sa neustále manifestuje tá istá téma, ktorá je samozrejme dôležitá a treba o nej rozprávať a neustále ju definovať, ale v priebehu divadelného času sa očakáva ešte väčšie vrstvenie myšlienok a možno postupne aj vytváranie väčších kontextov, ktoré nás dostávajú do témy akéhokoľvek násilia na svete. 

V každom prípade divadlo LET si zaslúži uznanie, že sa do týchto temných vôd ponorilo a hravým a chvíľami aj nadľahčeným spôsobom demaskovalo vlkov, ktorí by sa mohli raz stať ľuďmi.  

Kamil Žiška