Písať úvodník na úvod festivalu je ošemetná vec. Všetko sa ešte len rozbieha, ťažko sa hľadá námet, niečo, od čoho sa odpichnúť, čím sa inšpirovať. 

Taký Samo Trnka, ten bol majstrom úvodníkov. Lenže Samo už roky na Žatvu nezavítal, nanajvýš sa tu na okamih zastavil, vystúpil s nejakým stand-upom, všetkých rozosmial a zanechal po sebe ľahký závan nostalgie za starými časmi, keď mal ešte (ním osobne prinesený) internet v študovni heslo heslojeveslo. 

Úvodníky celkom vedel aj Kubo Molnár, no Kubo sa dnes žení, na Žatve nie je a okrem toho, že si to mizerne zmanažoval, visí vo vzduchu aj otázka – bude ženatý Molnár ten istý Molnár ako slobodný Molnár? Nekončí sa týmto opäť nejaká éra? A vôbec, kde je Diana Pavlačková? A Felďo? A Mojmír? Zwiefelhofer? Mirka Kičiňová? Miki Forgács? 

Keď človeku na festivale chýbajú “tí jeho” ľudia, môže mať na chvíľu pocit, že je niečo nenávratne preč, že už to nie je ten istý festival. 

Lenže vzápätí sa ukáže, že na festivale sú iní ľudia a že ti s nimi môže byť rovnako dobre, ako s tými pôvodnými. Lebo neviem, ako funguje tento divadelný magnetizmus, je to jav, ktorý dosiaľ ostáva fyzikálne objasniť, ale napríklad taká Scénická žatva skrátka zákonite pritiahne ľudí, s ktorými ti je dobre. 

A tak ťa hneď pri príchode objíme programový riaditeľ Matej Moško. Ešte ani nedojdeš do redakcie a už sa vítaš s Mirom Švoňavom, s ktorým si celé mesiace dohadujete stretnutie na pive, so Zuzkou Strnátkou, ktorú ešte tak dobre nepoznáš, ale po krátkej chvíli vieš, že to bude fajn, a jasné, že aj s Mišom Hrickom, lebo veď všetci grafici, ktorí sa kedy na Žatve vystriedali, boli fasa. A potom milé zvítanie s Kristiánom a s Ivetou, Danielou, Kamilom, Marekom a Alešom, radostné ahoj a dobrý deň lietajú éterom, a miesto jednej Diany sa priestorom zavlní druhá obľúbená Diana, aj Gabo ťa postíska, vzápätí ti pár šťavnatých anekdot porozpráva Zuzka Galková alebo Danka Gudabová a takto by sa dalo pokračovať a každý z nás by mohol vymenovať ďalšie a ďalšie mená… A zrazu si uvedomíš, že minimálne toľko ako o divadle je Scénická Žatva o ľuďoch (ak nie viac). 

A keďže, ako zaznelo aj v prvom festivalovom predstavení, život človeka nie je len algoritmus, teším sa, že na pár dní odlepíme oči od mobilov, že sa budeme pozerať na živých ľudí v skutočnom priestore, mimochodom, aj biely stan sa tuším scvrkol len preto, aby sme si boli o čosi bližší. 

Teším sa na týchto pár dní všadeprítomnej človečiny. 

Teším sa, že Žatva je stále tým miestom.