Starý Tomb pred šiestimi týždňami zomrel a jeho pozostalí sa stretávajú v rodinnom sídle na britskom vidieku, aby si konečne vypočuli jeho poslednú vôľu. Súrodenci Tombovci tvoria skutočne výnimočnú rodinku – nymfomanka, schizofrenik, ktorý sa považuje za Iulia Caesara, travička, alkoholička, okultista, a posledného brata ani nevidíme, lebo kvôli jeho vlkolakovským sklonom je zavretý v pivnici. V kozube horí ohník, vonku je hmla a všetci sa nenávidia. A samozrejme, každý má motív vraždiť. Áno, takto nejako môže začínať detektívka.

Detektívka je veľmi prísny a náročný žáner a treba povedať, že trebišovskí divadelníci ho zvládajú naozaj so cťou. Inscenácia plynie v energickom tempe, nálada sa stupňuje, vraždy sú čoraz násilnejšie a postavy čoraz zúfalejšie. Každý z hercov si drží svoju figúru a napriek tomu, že inscenácia trvá bezmála dve hodiny, darí sa im udržať nás celý čas v napätí.

Otázkou pre mňa len zostáva, či tvorcovia zvolili celkom správny inscenačný kľúč. Hra Normana Robbinsa je totiž evidentne myslená ako paródia na detektívky zlatého veku (veľa dlhuje najmä Agathe Christie a jej hre Desať malých černoškov/indiánov/vojačikov/A napokon nezostal už nik – názov si vyberte podľa stupňa vlastnej politickej korektnosti), a tak by mohlo byť prínosné ešte viac zdôrazniť práve grotesknosť a bizarnosť tohto textu. Veď už len charakterizácia jednotlivých postáv je poriadne pritiahnutá za vlasy. A nezaostáva ani samotný dej hry, kde mŕtvoly padajú v takom počte, že by sa za to nehanbilo ani piate dejstvo Hamleta.

Môžeme debatovať o tom, do akej miery si inscenátori poradili so zaľudnenými mizanscénami v prvej časti hry, či je dobre použitá hudba, alebo či nie je prejav niektorých postáv vo vypätých momentoch skôr „pavlačový“ než britsko-aristokratický. Hrobka s výhľadom však tak či tak ostáva svedomito urobenou a oduševnene zahratou žánrovou inscenáciou.

Juraj Bielik