V dnešnom čísle prinášame rozhovor s porotcom a poetickým hosťom 71. ročníka Hviezdoslavovho Kubína Petrom Milčákom. Besedu s autorským čítaním moderoval Alfréd Tóth a spoločne s Milčákom predstavil svoju tvorbu aj Daniel Pastirčák.
V rozhovore sa dozviete, aké kvality by mal mať podľa respondenta dobrý básnik, aké spomienky sa mu spájajú s Jánom Buzassym aj to, aké náročné je byť súčasťou porôt.
Čo pre vás znamená „dobrá báseň?“ Čo je to, čo v poézii hľadáte a myslíte si, že by to mal v sebe mať každý dobrý poet?
Myslím si, že dôležitejšia ako téma je metóda. Teda spôsob, akým sa o niečom vypovedá. Báseň môže byť na prvý pohľad o čomkoľvek. Aj text, ktorý je venovaný úplnej samozrejmosti, môže priniesť veľké odhalenia. Ja pokladám za dobrú báseň takú, v ktorej je nejaké tajomstvo. Vyzýva nás, aby sme toto tajomstvo odhaľovali a vyžaduje nejaký čitateľský vstup. Znamená to, že je tam priestor na to, aby bola báseň pri čítaní dotvorená. Myslím si, že práve taká báseň, ktorá kladie pri čítaní odpor, nepoddáva sa hneď na prvú, tak práve tá žije v čitateľovi najdlhšie. Básne, ktoré sa podarí odkryť na prvé čítanie, k tým nemáme potom dôvod sa vracať.
Máte rád Buzassyho tvorbu? Máte s čítaním jeho poézie možno nejaký špecifický zážitok?
Mám veľmi zvláštny zážitok s čítaním jeho knihy Krása vedie kameň. Spája sa mi s mojím vysokoškolským štúdiom, keď sme ako študenti Filozofickej fakulty UPJŠ V Prešove čítali túto jeho zbierku, požičiavali sme si ju a vášnivo o nej diskutovali. Neviem, či sa ešte dnes niečo také udeje, že mladí ľudia vášnivo hovoria o knihe básní.
Ako recitátor si ho pamätám aj ako porotcu Hviezdoslavovho Kubína. Vtedy som ešte ako mladý autor začínal písať a veľmi som mu chcel moje texty ukázať. Tak som za nim šiel, on si na mňa našiel čas a prečítal si moju tvorbu. Dal mi k nej aj svoj komentár, a to pre mňa veľa znamenalo. Neskôr, keď som založil svoje vydavateľstvo Modrý Peter, bol Buzassy jeden z prvých významných autorov, ktorí ku mne prejavili dôveru. Myslím, že okolo roku 1995 mi ponúkol svoj rukopis knihy Dni. On spolu s Ivanom Štrpkom boli prví z tých veľkých mien, ktorí mi dôverovali a zároveň mi poskytli dôležitú spätnú väzbu, že to robím dobre a mal by som pokračovať.
Čo vám povedal na vaše texty? Pochválil vás?
Myslím, že sa snažil nájsť niečo, čo sa dá pochváliť a môže byť takým impulzom do ďalšej tvorby. To som si vzal od neho aj od Karola Horáka, ktorý bol mojím pedagógom v študentskom divadle. On, vždy keď sme mali nejakú skúšku a hrali sme niečo, sa na to pozrel a potom začínal slovami: Dobre, ALE… Prvé slovo dobre bolo veľmi dôležité, a to ale potom ponúkalo nejakú kritiku a nasledovalo tam korigovanie toho, čo sme hrali. Teda je dôležité vidieť ten potenciál u mladých ľudí, ktorí sa venujú umeniu, či už píšu básne alebo recitujú. Teda nebyť veľmi negatívny a nájsť v tom niečo, v čom sú dobrí, v čom má zmysel sa ďalej rozvíjať.
Chcela som sa spýtať na vaše skúsenosti s prednesom, ale už ste na to vlastne odpovedali na besede. Trochu otázku zmením a opýtam sa, ktorý text z tých, ktoré ste interpretovali prednesom, vo vás najviac ostal?
Hm. Ja vám to zmením ešte trochu viac. Pristúpil by som k tomu z inej strany a presunul otázku k porotcovaniu. Moje pôsobenie v porote Hviezdoslavovho Kubína je pre mňa každý rok nesmierne obohacujúce, a to hneď z dvoch hľadísk. Jednak je to príležitosť vidieť a zažiť prednesy veľmi talentovaných mladých ľudí. Niektoré z nich ma obohatia a pozdvihnú, trošku nejakým spôsobom dodajú energiu do takého praktického života. A z druhej strany sa ako porotca aj ja sám niečo naučím počas sedení s ďalšími porotcami. Tieto zasadnutia nie sú žiadna idyla. Často máme protichodné názory a musíme si svoje stanovisko vyargumentovať. Veľmi často mám v porote kolegov, ktorí sú skúsenejší, múdrejší alebo sa na vec dívajú úplne inak ako ja. A ja by som si ani nepomyslel, že sa na vec dá dívať aj z úplne iného pohľadu, ako je ten môj. Táto účasť v každej jednej porote je obohacujúca. Samozrejme, nie vždy som ako porotca spokojný s rozhodnutím, ale musím to rešpektovať, lebo som len jedným členom, jednou súčasťou väčšieho celku.
Posledná je moja obľúbená otázka pri rozhovoroch. Čo považujete za neinšpirujúce?
Neinšpirujúce je nebyť samým sebou. Nebyť autentickým, nebyť schopný počúvať samého seba. Nedokázať hľadať v samom sebe. Nemáme žiadnu inú dušu, iba tú svoju. To znamená, že sa nevieme oprieť o nič iné, než o túto našu dušu a vedomie. Ak to človek, ktorý sa venuje tvorbe nerobí, tak myslím, že stráca. A to, čo vytvorí, bude nezaujímavé a nebude to mať ani umeleckú hodnotu.
Text: Julka Oreská
