Inscenácia Večerníček * v réžii Kataríny Rajnicovej, v podaní Divadla na TrakOch, nám ponúka zobrazenie reality dnešných dní v troch rozprávkach netradičným spôsobom. Rozprávky boli z prostredia lesa, čo naznačovala aj scénografia (les na pozadí). Prvé dve rozprávky zapadli do scénografickej koncepcie, pri poslednej sme sa zrazu ocitli v egyptskom prostredí, čo bolo dosť mätúce. Režisérka využila živú hudbu a spev, ktoré ozvláštnili inscenáciu. Spev interpretov bol intonačne nepresný, ale treba vyzdvihnúť energiu, ktorú do spevu dali niektoré postavy a toto je cesta, aby spev neznel falošne, pateticky.

Jednotlivé rozprávky sa prepájali priznanými civilnými prestavbami, teda sa ocitáme na divadelnej skúške. V rámci javiskovej reči netreba zabúdať, že ak postava rozpráva spisovnou slovenčinou, nemali by sa u nej objavovať nespisovné slová (velice a pod.). Veľakrát absentoval hláskový prejav ,,ľ“, zaznela nesprávna asimilácia. V inscenácii sa objavili aj vulgarizmy, ktoré boli samoúčelné. Niektorým interpretom nebolo rozumieť a nebolo ich počuť. Ak herec hrá chrbtom, je potrebné zvýšiť intenzitu hlasového prejavu; to isté platí aj pri využití hudby. Pri hádke Janka a Marienky by bolo potrebné vybudovať postupne nervozitu do následnej hádky aj z pohľadu javiskového pohybu. Potrebné je zachovať štronzo, aby na seba postava nepreberala zbytočne pozornosť. Gestá by mali byť do určitej miery prehnané. Pri dialógoch by sa mal zachovať tzv. falošný profil, nie stáť oproti sebe. Jednotlivým obrazom chýbal tempo-rytmus (postupné budovanie), prechody medzi obrazmi boli dlhé (herec môže začať hrať v portáli, a tým prebrať na seba prvý plán).

Herecký súbor ako kolektív je na javisku sústredený, čo je dôkazom toho, že ich divadelné umenie napĺňa a baví.

Mgr. art. Ján Marcinek