Pidžoň. Dzivy nazov! (redakcia, láskavo neopravovať!) Za taký by sa nemusel hanbiť ani majster Džumelec, ktorý má „Dž“ vo zvláštnej úcte. Je pravda, že keď som po predstavení pred divadlom počul 5-ročné deti trochu „neobratne“ opakovať tento šikovný košický novotvar, usmial som sa pod fúz. Žeby nová lingvistická namotávka?

Malinový kompromis (oni sa v tých názvoch zjavne vyžívajú) nám naservíroval divadelný dezert, na ktorý sa zlietla letka prepnutých holubov. Pardón, dronov – veď viete, ono nič nie je také, ako to vyzerá. Aspoň tak sa nám to snažia nahovoriť ľudia, ktorí potrebujú ovládať iných. Téma konšpiračných teórií sa vinie naprieč spoločnosťou a nevyhýba sa ani vzdelaným ľuďom, doktorom, politikom, či vedcom. Ako sa majú vo svete tekutej „pravdy“ vyznať mladí ľudia, keď im dávajú taký žalostný príklad často rešpektované autority?

Súbor si vybral vysoko aktuálnu tému a spracoval ju s vtipom, údernosťou a fantáziou. Vymysleli hoax tak absurdný, že uveriť mu by malo byť údelom len ozajstného blázna. Ale nie. Po získaní si mládeže trpiacej epidémiou samoty sa zakusne aj do psychiatra, ku ktorému bezradná matka zavedie svojho syna, o ktorého sa bojí. Súboru sa podarilo obsiahnuť viaceré okolnosti tejto reťazovej reakcie a vo svižnom tempe divadelnej miniatúry, kde neostalo miesto pre nič nadbytočné, pred nami odohrali herecky disponované a presvedčivé charaktery a vypointované scény. Úsporná a funkčná scénografia a kostýmy organicky podporili úprimnú autorskú výpoveď mladých tvorcov, zatiaľ čo veľmi zdatne skomponovaná hudba na mieru bola príjemným prekvapením a podporou atmosféry predstavenia.

Tempo inscenácie Pidžoň, herecké výkony a nápaditosť nakoniec u mňa zastreli aj občasné nelogickosti, či inscenačné zakopnutia, pretože ak sa mám na čo pozerať, obvykle ma menej zamrzia. Pretože kurz je nastavený dobre a korekcie sú bežným chlebíkom divadelníkov. Pretože stále je kam rásť a vždy je viacero správnych riešení. 

Marek Kundlák