Zmätenosť a existenciálna dezorientácia ako princíp
Prácu Marice Šiškovej je na festivale cítiť každý deň. Andrej Rácz patrí medzi mnohých interpretov, s ktorými pracuje ako pedagogička, režisérka a dramaturgička. Tentoraz sme mali možnosť vidieť a počuť poéziu slovinského básnika Brane Mozetiča. Tvorcovia sa rozhodli vytvoriť kompozíciu z viacerých básní (Ešte banálie, Aktivistove zápisky, A ešte, Sny v inom jazyku). Podarilo sa im vystavať kompaktný celok, v ktorom sa postupne odhaľuje básnikova osobnosť.
Dramaturgická línia sa opiera o motív času – hovorí o detstve, ktoré predznamenáva budúcnosť, a naznačuje budúce postoje autora kvír poézie. Mozetičova poézia sa blíži próze, jej sila tkvie v priamosti: akoby mohla byť vykričaná na uliciach, na námestiach protestujúcich, tu a teraz – aj na Slovensku.
Interpret Andrej Rácz sa vyznačuje odklonom od tradičného recitátorského prístupu. Jeho výkon neakcentuje formálnu výstavbu, nevstupuje do každého slova s plnou hereckou prítomnosťou. Namiesto toho pracuje s výrazovou polohou jemnej zmätenosti a existenciálnej dezorientácie. Postava, ktorú stvárňuje, je situovaná do sveta, ktorému nerozumie – a práve tým nás vyzýva k osobnej reflexii.
Z hľadiska umeleckého prednesu by prospelo, ak by sa uvedená zmätenosť artikulovala v kontraste k momentom angažovanosti, racionálnej prítomnosti a vecnosti. Vznikla by tak potrebná vrstevnatosť interpretačných rovín, ktorá by divákom umožnila komplexnejšie uchopenie a analytické spracovanie Mozetičových textov, nesúcich silné znaky súčasnej spoločenskej a politickej výpovede.
Iveta Ditte Jurčová
Předposlední sbírka slovinského básníka a prozaika Braneho Mozetiče Sanje v drugem jeziku (vydaná v roce 2018, ve slovenském překladu a výběru Andreje Perice vydaném letos ve sborníku Cmúľam mangovú kôstku) a i ta prozatím poslední z roku 2022 Aktivistovi zapisi (Aktivistové zápisky v překladu Terézie Struhárové) se stala východiskem pro koláž přednesenou Andrejem Ráczem, který s textem pracoval pod vedením Marici Šiškové.
Poezie je to náročná, ale přímočará, bez zbytečných metafor, homoeroticky intimní, zdánlivě banální, ale přesto společensky kritická.
Rácz fragmenty vážných příběhů rozehrává s patřičným důrazem, téměř jako protestsong, ale přestože je v artikulaci pečlivý a srozumitelný, jeho vedení do dalších zákrut situací je poněkud komplikované. Vypomáhá si při tom sice mikrogesty, upřeným pohledem, drobnými výpady těla, ale od počátku není zřejmé, proč je nám vlastně tento text předkládán, resp. jsme-li těmi správnými posluchači a kam nás vypravěč zavádí. Citlivý rytmus a nekomplikované podání nám má otevřít autorův–interpretův pohled na (nejspíše) tabuizované téma. Divácké odtažitosti napomáhá také rámování koláže historkou o slepici, která se s tím „vnitřním“, závažnějším sdělením nepropojí. I přesto je Andrej Rácz interpretem, který tento náročný text podal s naléhavostí, vážností a zřetelným osobním důrazem.
(IKK)