Staršie ročníky si dúfam ešte pamätajú, že oficiálna komunistická dráma priam sršala pozitivitou a jediným konfliktom sujetu bol boj medzi dobrom s ešte väčším dobrom. Príbeh bol zväčša generický. Jano z družstva prehovoril do duše traktoru a ten namiesto očakávateľného výnosu naplnil plán o 35% viac. Divadlo tohto obdobia malo ľudí presvedčiť, že je všetko v poriadku a socialistické zriadenie je jediné možné.

Tieto časy sú v našom geopolitickom priestore preč (ak neveríte, prečítajte si prvú časť vety ešte raz) a nahradila ich najsamprv nekontrolovateľná neoliberálna privatizácia sprevádzaná myšlienkou „konca dejín“ (F. Fukuyama). Potom dezilúzia nultých rokov nového milénia, následne ekonomický kolaps, klimatický kolaps, politický kolaps, gastronomický kolaps, kultúrny kolaps… až sme sa dopracovali k Romane Tabak a jej neznalosti morských koníkov. Niet divu, že by nás – týmto sa prihováram predovšetkým k mladšej generácii – lákali myšlienky optimizmu a bezkonfliktnej drámy, nie nepodobné komunistickým prapredkom. Veď ak čelíme toľkým polykrízam a problémom všade navôkol, prečo by práve divadlo nemohlo byť oxytocínom indoktrinované laboratórium?

Má to však háčik. Ako dnes opäť ľudstvo presvedčiť, že kontaminácia pozitivizmom je dobrý nápad a nie agitka? Ako prijať slogan „radosť z tvorivosti“ bez cynickej pachuti v ústach? A ako zareagovať na priateľsky mienenú otázku „Ako sa dnes máš a prečo práve excelentne?“ bez toho, aby si dotyčnému fyzicky neublížil? Tieto i ďalšie bariéry nám nadiktovala tzv. postmoderna, myšlienkový smer, ktorý už v 70. (v našich končinách skôr v 90.) rokoch presvedčil veľkú časť intelektuálnych elít, že každé nadšenie treba najprv podrobiť kritickej analýze a až potom ho, ak to okolnosti dovolia, opatrne pripustiť. Síce nám táto filozofia ozrejmila princípy sebareflexie, konštruktívnej podozrievavosti a neustáleho prehodnocovania vlastnej tvorivej pozície, na druhej strane sa odmietavo stavia ku čomukoľvek radostnému a nádejnému.

Postmoderna tvrdí: „umenie musí byť kritické“. My v redakcii tvrdíme: „umenie musí predovšetkým povzniesť“. Tento náš apel nemá nič spoločné s myšlienkou umenia ako wellnessu, ako by mohol ktosi namietať. Naopak, je to rýdze politické rozhodnutie! Umenie má hľadať nádej aj v plesnivých žltých kroxoch Gaba Žifčáka. Má byť oporou pre dobrovoľníctvo, ktoré nedokázalo postaviť festivalový stan včas. Má oslavovať tvorivosť aj vtedy, keď jej výsledkom vznikne niečo, čo by si za normálnych okolností vyžadovalo stavebné povolenie. Má nám pripomínať, že svet síce horí, ale nie je našou povinnosťou stáť pri ňom s rukami vo vreckách a robiť si poznámky k jeho dramaturgickej nevyváženosti. Ani presprejovať kríky pred Maticou slovenskou. Pretože nádej dnes nie je naivita. Je to forma neposlušnosti.

A ak má byť divadlo politické, potom nech pokojne je aj takto: nech nám dovolí na chvíľu veriť, že ľudia dokážu niečo vytvoriť spolu, že dobrovoľník môže postaviť stan (áno, dnes už stojí), že Gabo Žifčák má vkus na topánky, a že svet ešte stále stojí zato, aby sme ho nevzdali.„Heal the world, konečne!“, znie v piesni kapely Midi lidi a my sa k nej hlásime. Pretože niekedy je najradikálnejším politickým gestom jednoducho povedať: áno, ešte stále sa z toho teším.

Moľa