Z verejne dostupných informácií vieme, že v roku 1946 bolo v obci Zákamenné evidovaných 189 psov a 121 mačiek. Aký je aktuálny stav, však zistiť nevieme. Je to aj z toho dôvodu, že psom dávajú mačacie mená a mačkám zase ľudské, pretože, ako vieme, mačky sú mimozemské stvorenia (ktoré len čakajú na chvíľku nepozornosti a bum prásk, ovládnu nás). No v obecných novinách sa čoraz viac spomína aj problém túlavých psov a mačiek v lokalitách Babinec a Kalvária. Prišlo mi to ako výborná príležitosť vyspovedať včeličky z DDS Prvosienka. Okrem radosti z tvorivosti totiž do Martina priviezli aj vzácny a ohrozený druh – jednu Koalu oravskú.

Po skončení predstavenia som oslovil Marietu, Adelu a Ľuboša. Vyšli sme pred Barmusko a po pár minútach ticha, kedy som nevedel, akým jazykom s nimi komunikovať, som zaštekal. Dúfam len, že ak im hlavami preblesla úvaha, aká rasa asi som, pomysleli si, že maltezák, zlatý retríver alebo aspoň jack russell. To sú totiž ich obľúbené psíky. Keby som bol pudel, doberman alebo čivava, len ťažko by som uspel s pripravenými otázkami.

Tie však nakoniec ani neboli nutné. Sami sa rozrozpávali o procese a o tom, že v Zákamennom svoju inscenáciu ešte nehrali. No potom sa začali rozprávať medzi sebou a ja som sa opäť musel vyjadriť, aby som upútal ich pozornosť. Tento raz som zamraučal. S nápadom prišla pani učiteľka Zuzana Demková. Nie na moje nekontrolovateľné pazvuky, ale na inscenáciu. Sú spolu už ôsmy rok a na otázku, čo je ich najväčšie prianie, povedali nasledovné:

A: Aby sme naďalej pokračovali takto úspešne.
Ľ: Aby z nás pani učiteľka nezinfarktovala.
M: Najmä, aby ešte dlho žila.

Felďo Mrauček