Diváci vstúpia zo svetla do pološera a po vstupe sekundu trvá, kým zistia, že idú vedľa účinkujúcich. Pred tým, ako sa dostanú do priestoru, sa vynoria blízko nich tváre. Ale kým by zistili, kto je to, koľko ich je, ako vyzerajú, už sa posúvajú ďalej, už míňajú siluety a tváre, a zostáva len záblesk ľudských postáv. Už zostane len matná spomienka, dojem, obraz, ktorý je ťažko opísateľný, pocit, že niečo sa stalo… ale ako to pomenovať?
Inscenácia Nuly a jednotky Divadelného súboru Trma-vrma z Popradu chce upozorniť na nebezpečenstvo, ktoré funguje veľmi podobne ako tento začiatočný efekt. Niečo sa stane, rýchlo a náhle, ale kým si uvedomujeme, čo to presne bolo, tak už je neskoro a nesieme následky, už nás pohltí ten fatálny proces odpútaný jedným omylom, chybným krokom, nepripravenosťou na situáciou. Situácia prefrčí vedľa nás a zostane len zmätok a chaos z problému, ktorý bol spôsobený nebadane a uvedomili sme si to neskoro. Zostane chaos, vírenie naokolo a zmätok v hlave.
Pravdepodobne aj preto zvolil súbor cestu vyrozprávania sledu udalostí spôsobom, ktorý skôr chce uchopiť mechanizmus, než ten ľudský element, snaží sa na problém sa pozrieť zvonka, ponúknuť skôr zoznam a všeobecný stav, než súkromnú zraniteľnosť. Nuly a jednotky evokujú princíp binárnej opozície, v ktorej sa všetko dá popísať dvoma znakmi 0 a 1. Vďaka nemu mohlo vzniknúť programovanie, počítačový jazyk, digitálny vesmír, virtuálny kozmos. Nula a jednotka pri tom funguje aj ako symbol, pomenovanie hodnoty dajme tomu človeka. Nie je jedno, či si nulou alebo jednotkou a je to veľmi krehký proces – kým sa staneš v očiach spoločnosti, ostatných, ale najmä seba.
Predstavenie je veľmi apelatívne a jednoznačne chce upozorniť na nebezpečenstvá virtuálneho priestoru, na dôsledky šikany a vylúčenosti. Po offline samote hlavného hrdinu, ktorý sa neúspešne snaží niekam patriť, vyzerá byť lákavým riešením online útecha. Prílišná dôvera a naivita však vyústi do zlého rozhodnutia, do chyby, ktorá sa stane osudovou a duševné jazvy získané od ostatných sa premenia na fyzické rany, na sebabiľagovanie, na sebaohrozovanie. Obeť sa vydá na cestu, z ktorej je veľmi ťažký návrat, a zvládnuť to sama skoro naisto nedokáže, ale keďže základným problémom je jej osamelosť a zúfalstvo, tak je veľmi malá šanca na získanie a prijatie vonkajšej pomoci.
Predstavenie skôr vymenúva, než by sa posunulo do ozajstnej hĺbky, skôr zmapuje povrch, než by ponúkalo viacvrstvový obraz, skôr káže a moralizuje, než by vytváralo citlivé a jemné ľudské situácie. Namiesto budovy je pôdorys. Namiesto príbehu vznikne vzorec. Namiesto osobitého vidíme typické. Namiesto vzťahov sa stanú udalosti mechanizmom.
Autorské gesto je viac formálne, nenabáda vycítiť, poskladať a rozmýšľať, ale všetko ponúka hotové: preexpovoné emócie, vyhranené tvrdenia, zjednodušujúci pohľad, hysterický výkrik, že niečo je zlé, ale bez vynaliezavého zobrazenia pravej podstaty, bez toho, aby divák dostal šancu sám vyhodnotiť stav vecí a sám dospel k nejakej konklúzii. Inscenačný tvar sa stane z agresívneho apelu monotónnym gestom, sugerovaním konštatovania, že je problém, a nie zvedavým a detailným pátraním po príčinách. Neudeje sa rozplietanie zložitosti situácie, ponuka záhady a tajomstva, pýtanie sa, ako vzniká pocit zúfalstva, bezvýchodiskovosti a ako sa strácame. Predstavenie tvrdí, že každý máme vlastné rany a treba o tom hovoriť. Ale nabádanie na ten dialóg sa deje akoby ex katedra, skôr cez oznamovanie výsledkov, než cez spoločné rozmýšľanie.
Miklós Forgács
Redakčný rozhovor: Nuly a jednotky (kolektív) • DS Trma-vrma, Poprad • Zlaté pásmo v súťaži Zlatá priadka 2023
O predstavení: Nuly a jednotky (kolektív) • DS Trma-vrma, Poprad • Zlaté pásmo v súťaži Zlatá priadka 2023
