Hru Jarné prebúdzanie napísal Frank Wedekind v roku 1891, ale kvôli provokatívnym témam a vyzneniu sa prvýkrát na javisko dostala až v roku 1906 v réžii Maxa Reinhardta. Pri tejto inscenácii dostala podtitul detská tragédia. Jej provokatívnosť spočívala v tematizácii puberty a erotického prebúdzania mladých ľudí. Spontaneita, krehkosť a zmätky dospievajúcich (približne štrnásť až pätnásťročných) narážajú na prudérnosť, pokrytectvo a falošnú morálku ich rodičov či učiteľov a vedú k tragédiám – samovražde Morica Stiefela a smrti Wendly Bergmanovej, zapríčinenej neodborne urobeným potratom, ku ktorému ju prinútili jej rodičia. Od svojho prvého uvedenia, sprevádzaného škandálmi, sa hra v nemeckom jazykovom prostredí inscenuje pravidelne a je vďačnou, častou predlohou pre inscenácie mládežníckych súborov, fungujúcich pri repertoárových divadlách či umeleckých školách.
Nitriansky súbor Jarné prebudenie je ďalším z radu súborov, inšpirovaných spoločnou prácou frekventantov a pedagógov na ZUŠ Rosinského. Okrem dobrej technickej prípravy vykazujú mladí herci a herečky autorské schopnosti tvorivo spracovať témy, ktoré sa ich dotýkajú, či už je to na podklade autorských hier, adaptácií súčasných či klasických textov. V tomto prípade vytvorili inscenátori kostru z úpravy Stevena Satera a doplnili ju citáciami z pôvodného Wedekindovho textu. Sater upravil Jarné prebúdzanie do muzikálovej podoby a vytvoril základ pre oceňovanú broadwayskú inscenáciu, sprehľadnil a značne zjednodušil mnohé motívy z pôvodného textu.
Inscenácia Prebudenie jari (Pieseň fialového leta) osciluje niekde medzi recitálom s piesňami a činohernou inscenáciou. Scéna je rozdelená do troch plánov. V zadnom je usadená kapela (klavír, gitara, bicie), stredný plán tvorí rad šiestich stoličiek s hercami a v prednom pláne je prázdny priestor, rámcovaný dvomi mikrofónmi. Herci sú kostýmovaní súčasne s odkazom približne na historické obdobie, z ktorého pochádza Wedekindova hra. Pravdepodobne nie je ich zámerom vytvoriť historické portréty, ale skôr popkultúrne ikony v štýle Wednesday a podobných postáv. Jednotlivé situácie sú inscenované na javisku alebo na mikrofóny. V prípade monológov či dialógov, realizovaných na mikrofóny, sú texty podfarbované hudbou. Akcentuje sa tým rozpor medzi telom a textom, medzi neuchopiteľnosťou prebúdzajúcich sa tiel a ich disciplináciou diskurzmi, ktorému sú telá vystavované. Umne zvolený a jednoduchý princíp ponúka jasnú interpretáciu a dáva hercom dostatočný priestor na rozohratie jednotlivých tém z predlohy. Všetkých šesť protagonistov vytvára na javisku presvedčivé postavy, a to nielen tí, ktorí majú v texte väčší priestor, ale aj herci v menších postavách. Súbor má dobrú energiu a tvorí kompaktný celok. Niet tu slabých výkonov a ani prechod do rol dospelých (rodičov, učiteľov) nerobí členom súboru problém.
Inscenácia je kompaktná, hudba vytvára silné atmosféry a dobre ju rytmizuje, text je jasne interpretovaný, réžia presná. K silnému diváckemu zážitku možno chýba trochu hlbšie: prepojenie s problémami súčasnosti, kritika spoločenského pokrytectva dospelých, ponor do radostí i zmätkov erotického prebúdzania a identít dospievajúcich. V tejto, trochu zjednodušenej verzii pôsobia aj tragické príbehy dospievajúcich menej silno, ako by mohli. Predovšetkým spôsoby, akými sa dospelí snažia zbaviť zodpovedností ich neukazujú tak zbabelých, podlých a saturnovsky požierajúcich generácie vlastných detí, ako to dokázal Wedekind.
Ján Šimko
