Nepochádza z Uhrovca, nie je poslanec, poľovačkám v Modre sa vyhýba a aj bradu už má menšiu ako kedysi. Matej Moško je napriek tomu našim Ľudevítom. Vodcom, ktorý musí skoordinovať skupinu zasnených umelcov bez zmyslu pre praktický život. O stodruhom ročníku Scénickej žatvy, ktorý je zároveň jeho piatym v pozícii programového riaditeľa, sme sa bavili v prázdnej krčme pri káve a citronáde.
Festival má podtitul „Svet sa mení, Scénická žatva zostáva“. Každý z ročníkov však má svoje špecifiká, aké sú to tento rok?
V programe je pätnásť predstavení. Pôvodne sme mali mať tento rok rekordné zastúpenie zahraničných hostí, ale na poslednú chvíľu účasť odriekol portugalský súbor s ich inscenáciou Furgoneta. Nakoniec teda máme len tri zahraničné súbory. Zmena však nastala v divadle dospelých, kde sa opäť upustilo od systému dvoch kategórií. Aj tu však napokon máme v programe viac inscenácií z Belopotockého Mikuláša, pričom podľa starého systému zastupujú líniu súčasného aj tradičného divadla a drámy. Bohužiaľ, je tu aj tá rovina, že po dlhých rokoch bude Scénická žatva bez Blaha Uhlára.
Čo od spomínaného zrušenia dvoch kategórií divadla dospelých očakávate? Prečo k ich zlúčeniu prišlo?
Systém kategorizácie sa dlhodobo vyvíja a mení. V dvadsiatych rokoch minulého storočia to bola z rôznych dôvodov veľmi užitočná vec. Súbory sa vtedy delili do skupín A – B – C. V princípe to bolo delenie na základe kvalitatívnych kritérií. V päťdesiatych rokoch sa od toho upustilo, v sedemdesiatych sa istá obdoba takéhoto delenia vrátila a pod. Zároveň medzi tým vzniklo divadlo mladých, ktoré sa predtým volalo alternatívne divadlo. Pointa je v tom, že v porovnaní s minulosťou jednak klesol počet inscenácií, zároveň nie sú všetky v jednom veľkom spoločnom koši. Pre prehľadnosť ich teda nie je nutné kategorizovať ako pred sto rokmi. Posledné delenie, ktoré sa zaviedlo pred pár rokmi, už nebolo na základe výkonnosti, ale estetických kritérií. Tie však boli pomerne ťažko uchopiteľné. Stále vznikali diskusie, kam daná inscenácia patrí a pod. Navyše to ani neprinieslo efekt v podobe väčšieho počtu prihlásených inscenácií.
Toto je tvoja piata Scénická žatva v pozícii programového riaditeľa. Čo by si odkázal Matejovi spred piatich rokov?
Hlavne s tým počtom rokov je to také rôzne. Kvôli korone boli ročníky, keď boli dve Žatvy, lebo jedna sa zrušila, potom bola ďalšia online, čiže toto je môj ôsmy, ale aj štvrtý ročník. Napríklad Matejovi z roku 2019 by som odkázal, že nemá zabudnúť na DJa, ale aj to, že si to má užiť, lebo ďalšie dva roky festival nebude.
Čo ťa za tých päť rokov najviac potešilo?
Bude to znieť ako strašná fráza, ale ja som naozaj rád, že si slovenské neprofesionálne divadlo dlhodobo drží takú vysokú úroveň. Každý rok prinesie výrazné inscenácie, ktoré sú však rôznorodé. Divadlá ako KĽUD z Kladzian sú príkladom, že aj mimo veľkých prirodzených kultúrnych centier vedia vznikať výnimočné diela. Len pár rokov dozadu vzniklo divadlo dNO, ktoré je pre naše prostredie podstatným impulzom. Je dôležité, aby dnešní mladí divadelníci mali podnety, akými boli kedysi pre mňa Spomienky budúceho starca či prvé stretnutie s tvorbou Blaha Uhlára.
Už druhýkrát si spomenul Blaha Uhlára. Čo s jeho odchodom odišlo z nášho neprofesionálneho divadla?
Ja dúfam, že nič. Všetko, čo s ním umelecky prišlo, tu snáď aj zostane. Veci sa, samozrejme, budú ďalej vyvíjať, ako aj DISK pri spoluprácach s inými režisérmi. Pre mňa je preto podstatnejšie, čo Uhlár priniesol. Je to hlavne odvaha v správnom čase a na správnom mieste ukázať a povedať to, čo si človek naozaj myslí a chce povedať svetu. Niekedy explicitne, inokedy cez symboly a inotaje.
MZ
