Slovo je ich nástrojom, vášňou aj zbraňou. Dokážu ním provokovať, potešiť aj pohladiť. S Ester Fudalyovou a Andrejom Ráczom, majstrami slova, sme si ich v živom rozhovore zopár vymenili. Úprimných, hrejivých, ľudských. Tak nech vám padnú na úžitok!
Čo by ste poradili sebe do minulosti?
E.F.: Uč sa počúvať.
A.R.: Nech sa učí a nech ho nič od toho neodrádza, lebo mu budú v budúcnosti tie vedomosti chýbať a bude ich žiadať naspäť.
A rada sebe do budúcnosti?
E.F.: Neprestaň na sebe pracovať.
A.R.: Dúfam, že si šťastný. Žiadne iné nároky na teba nemám, pretože nároky ťa zabijú.
Čo je pre teba na prednese to lákavé?
E.F.: Že mám priestor povedať svoj názor a všetci ma počúvajú. A potom, ako na to reagujú.
A.R.: Dlhé roky to bolo, že sa chcem zlepšiť v javiskovej reči, technike a bol to tiež prístup k literatúre či dokonca istá forma terapie. Momentálne je to jednoducho, že ma to baví. Už sa v tom iba vyžívam.
Ako vidíš budúcnosť prednesu?
E.F.: Verím, že ľudia neprestanú hľadať živé umenie. Virtuálna realita ho nemôže nahradiť.
A.R.: Podľa mňa zostane na rovnakej vlne, ako je teraz, a to je v poriadku. Nemyslím, že mu hrozí zánik, pretože je dôležitý. Zmodernizujú sa možno isté techniky, dobou sa zmenia texty, ale nikam neodchádza. Zostáva tam, kde je.
Ako sa zmení láska, keď príde vzťah s robotom?
E.F.: Toho sa trochu bojím. Keď robot nahradí človeka, kam pôjde to ľudstvo? Budeme vymierať? Je to nebezpečné.
A.R.: Je to pre lásku nebezpečné. Keď dokážeš vytvoriť robota na mieru tomu špecifickému človeku, tak sa z toho vytratí čaro. Tým, že by každý dostal presne svoju fantáziu, ľudia by lásku prestali cítiť. Láska by mala byť špeciálna.
Tvoj manifest budúcnosti umenia?
E.F.: Umenie sa stále mení, vytvára ho človek svojou bytosťou. Nemalo by sa na to zabudnúť. Nech už sa robí čokoľvek, malo by to byť najmä ľudské.
A.R.: Aby umenie zostalo ľudským a robil ho každý, kto ho chce robiť. Aby sa ale kládli nároky na umelcov, lebo keď je všetko dobré, tak nie je dobré nič… A aby to, preboha, nespadlo do náhodnosti.
zs
