Festivalová šnúra Scénickej žatvy v stredu pokračovala Štvrtkom. Nenechali sme sa odradiť týmto zjavným nesúladom v dramaturgickej skladbe programu a absolvovali sme miniatúrne dvadsaťminútové predstavenie Divadla Úsmev. Navnadila nás okrem príjemnej metráže aj anotácia inscenácie, ktorá sľubovala, že sa na javisku odohrá súboj matky s nevyneseným odpadkovým košom. Z tohto enigmatického opisu nebolo vopred jasné, či pôjde o tému ekologickej frustrácie z nemožnosti správne vytriediť odpad, alebo o absurdnú drámu s odpadkovým košom ako symbolom všetkého spoločenského smetia, ktorým sme aktuálne zasypaní až po uši. Napokon sa nepotvrdila ani jedna verzia – inscenátori, ktorí ako svoj voľne použitý inšpiračný zdroj uvádzajú knihu známej slovenskej autorky literatúry pre deti Tone Revajovej Denník Majky z Majáka, sa zamerali na jeden deň v živote ženy-matky.
Tá popri všetkých ostatných domácich prácach a iných povinnostiach frustrovane čaká, kedy niekto iný vynesie aspoň ten preplnený kôš. Na ten zrejme odkazuje už úvodný moment, kedy sa z javiska ozýva bzučanie múch asociujúci hmyz, ktorý sa pasie na rozkladajúcich sa odpadkoch. O postave matky sa dozvedáme ešte toľko, že je v porovnaní s inými matkami celkom fajn – je neobvykle vyrovnaná, na rozdiel od matiek alkoholičiek, matiek vo väzení a podobne. Na materinskú figúru zrejme odkazuje aj kostýmové riešenie – celá herecká skupina má na sebe odevy s prvkami džínsov, ktoré nepôsobia ako detské oblečenie. Cez tento aspekt vnímam istý rozpor medzi vekom niektorých herečiek a uchopením témy materinského archetypu. Jednak sa prostredníctvom textu už zrelej spisovateľky, ktorá píše o matke síce z perspektívy detského rozprávača, ale so značnou životnou skúsenosťou, prezentuje pohľad na matku, ktorý nemusí byť pre také malé deti ešte celkom zrozumiteľný. V istých momentoch sa aj staršie herečky svojím spôsobom s touto materinskou postavou identifikujú, taktiež predčasne.
Inscenácia je zároveň postavená na pohybovom ozvláštňovaní prednášaného textu (na Scénickú žatvu sa dostala ako nominácia z Hviezdoslavovho Kubína v kategórii detské recitačné kolektívy), avšak choreografia akoby nemala vždy čitateľný súvis s tým, o čom sa hovorí. Sledovali sme tak disciplinované, koordinované kolektívne teleso, ktoré dokáže na javisku napĺňať pohybovú partitúru, obrazy však nie vždy umocňovali alebo dávali nadstavbu hovorenému slovu. Je azda škoda, že sa viac nenarábalo s osobnou perspektívou členiek a člena súboru, ktorá sa do inscenácie dostala len okrajovo. Pritom to, ako deti vnímajú svoje mamy (alebo mamu ako entitu) by mohlo poskytnúť zaujímavé východisko rámcujúce príbeh onej mamy z predlohy, ktorá nerada vynáša smeti. Ten môžeme totiž s istou nadsádzkou vnímať aj cez dosť komplexnú problematiku rodových rolí a stereotypov, neplatenej práce, starostlivosti, ktorá padá na ženské plecia a podobne. To je ale pre takto vekovo rozvrstvený súbor ešte predsa len priveľké sústo.
Festivalové predstavenie však dostalo večernú pointu – pred martinskými domami sa v stredu večer nahromadili vrecká s odpadkami. Odpadky sa teda aj v Martine vynášajú vo štvrtok…
Martina Mašlárová
