Asi je celkom prirodzené, že výročia zvádzajú k bilancovaniu. Oslávenec prijíma kytice, a zatiaľ čo sa strieda plejáda gratulantov medzi podávanými rukami, má čas premietať si svoje súkromné štatistiky. S postupom podávaných rúk a prianí dlhého života či pevného zdravia sa vnútorný výpočet oslávencových úspechov a dosiahnutých cieľov mení na zoznam predsavzatí. Teda toho, čo ešte nie je, nebolo, ale mohlo by byť. Možno práve to mohlo je magickým katalyzátorom dlhého života. Predsa len žijeme v kultúre, kde by sa od nedokončenej povinnosti nemalo odchádzať. Belopotockého Mikuláš je jubilant v najlepších rokoch. Má šarm skúseného päťdesiatnika, no v očiach sa ešte odráža iskra mladíckej roztopaše. Gratulantov počítame tieto dni na stovky. Plnia javiská i hľadiská sál. To, čo festivalu prajeme, sa tiež veľmi nelíši od štandardných prianí k okrúhlinám. Dlhý život, zdravíčko a šťastíčko. Ale možno to najlepšie, čo by sme pre festival mohli urobiť, je podarovať mu zoznam predsavzatí. Toho, čo od neho svorne očakávame, a k čomu sa chceme zaviazať my. Vytvoriť tak tichú dohodu o večne rozrobenej práci, od ktorej sa neodchádza, kým nie je hotová. Recept na perpetum mobile, nekonečný zdroj energie, večný život! A čo si želá Belopoťák samotný? Neviem, ale trúfnem si domnievať sa, keďže už sa nejaký ten rok poznáme. Myslím, že si želá, aby sme neprestali byť pravdiví, zvedaví, tak trošku nezabúdali byť drzí, hraví a hlavne, aby sme nezostávali ticho! Lebo ak existuje nejaká tradičná slovenská divadelná kultúra, tak je to tá, ktorá sa nebojí pomenovať neprávosť, vysmiať hlúposť a nastaviť dobe jej zrkadlo. Gašpar Fejérpataky Belopotocký by o tom vedel rozprávať. Za našu redakciu si teda dovolím Belopoťáku darovať predsavzatie – nezabudni byť priestorom aj pre hlasy, ktoré zanikajú v kriku väčšiny.

Z.G