Prozaická predloha Ivany Gibovej Babička bola silným odrazovým mostíkom pre DS Datív pri ZUŠ J. Rosinského v Nitre. Videli sme inscenáciu, ktorá dokázala udržať príbeh hlavnej hrdinky Magdy, a to až to takej miery, že sme nevnímali jej javiskovú formu. To je teda ten lepší prípad, keď sa divák nezamýšľa, prečo herci konajú tak či onak, ale jednoducho všetky situácie vníma ako funkčné a slúžiace téme. Ale pekne od začiatku. 

Režisérka Marica Šišková sa dopracovala vo svojom kumšte do toho bodu, že už naozaj potrebuje pre svoju divadelnú prácu len nevyhnutné materiálne prvky. V tomto prípade čierny baletizol, na ňom žltý lavór, lavicu a detské papuče, ktoré sa neskôr rozsypú z papierovej tašky. A aby sme nezabudli – fľašku piva. A dokonca aj toto všetko by vedela opustiť, ale čoho sa nikdy nezriekne, to je jej tím mladých tvorivých žiakov. Presnejšie kolegov. V tomto prípade je to deväť hercov, ktorí tvoria zbor či chór. Je to istým spôsobom sudcovský senát, ktorý rekapituluje danú „kauzu“. V našom prípade kauzu „Magda“.

Atmosféra je ponurá. Sústredená. Tak ako to väčšinou aj býva na súdoch. Postupne sa objavuje z tmy – doslova z javiskovej tmy – príbeh Magdy. Začína sa v roku 1989. Rok, ktorý znamenal pre celú našu spoločnosť zmenu. Nové svetlo. Ale rozprávanie o živote jednej rodiny z malomesta v sebe akýkoľvek druh „sametovej“ nádeje určite nemá. Zatiaľ to iba tušíme, neskôr to budeme vedieť a nakoniec budeme o tom presvedčení. 

Vstupujeme do priestoru typickej postsocialistickej rodiny, kde sa miešajú kompetencie: mladá rodina žije v svokrinom byte, svokra nemá rada zaťa, zať svokru, jej dcéra tým trpí, muž pije a vnuci Magda a Tomáš sú celou neznesiteľnou situáciou zraňovaní. Takto v skratke to znie až groteskne, ale ak sa to začne rozprávať a premieňať na drobné a drsné epizódy – je to neznesiteľné.  

Prvé dejstvo sa teda začína takto: Magda popisuje svoju prvú cestu do škôlky. Respektíve ani možno nie prvú, ale prvú traumatickú. Akoby si dokázala zapamätať len to, čo ju ponižovalo. Ale rozumieme jej, je to preto, lebo nezažila skoro nič, čo by jej dôstojnosť a výnimočnosť, naopak, potrvdzovalo. Ale vráťme sa k ceste do škôlky. Otec sa pozabudne a dá jej papuče už doma. Prší. Má z dažďa mokré papuče. Pani učiteľka ich suší v škôlke. Banalita. Ale čo všetko sa deje v destskej duši. Malé skraty, drobné zrnká nedôvery, ktoré ak sa nevyliečia, budú ešte narastať. 

Roky pribúdajú a čísla topánok narastajú. Papúč je stále viac a viac. Tak ako skúseností. Symbol domova je skôr akýmsi druhom úteku. Sú to papuče do exteriéru, a nie interiéru, ktorý neponúka žiadne bezpečie. Magda rastie a blúdi. V parku stretne akéhosi „pána“, istým spôsobom diabla. Zvádza ju do temna. Aj sa mu to podarí. Magda odteraz žije doma v izolácii. Končí sa druhé dejstvo – detstvo. 

A predsa akási katarzia! Napriek zlému vťahu s matkou, Magda v jednom momente, keď sa prechádzajú, pocíti z jej strany nehu. Ale už je neskoro. Rúti sa už svojou stranou. Ako kameň hodený z kopca. 

Inscenácia napriek všetkému napísanému pôsobí na diváka uzdravujúco. Uzdravujúco v tom zmysle, že sme si vypočuli príbeh celý a chápeme jeho kontexty. Sú nám jasnejšie motivácie a  kolobeh akcií a reakcií. Predstavenie má teda formu negatívu – predpokladáme, že všetko by mohlo byť aj naopak. A tam, kde je teraz čierna, by mohla byť aj biela – a vice versa.

Súdna rada dozasadala. Verdikt – Magda nepotrebuje ísť do väzenia, ona v ňom už žije.

Na začiatku inscenácie si akýsi bezdomovec otvorí pivo a žije si svoj prázdny život. Neskôr zistíme, že je to Magdin otec. Otcom sa príbeh začína aj končí. Nejde tu o hľadanie otca, ale skôr o neexistenciu otca v postsociastickej rodine. A otázka je, či nie aj v tej dnešnej. Prší. 

Kamil Žiška