Divadelný súbor LANO, ZUŠ Jozefa Kresánka z Bratislavy, sa inšpiroval príbehmi C. Beauvais, ktoré pre súbor upravila Miriam Kalinková a s deťmi pripravila inscenáciu s názvom Jaternice. Ide o súbor mikropríbehov, či skôr fragmenty zo života dievčenskej skupiny niekde v okrajovom mestečku. Veľké javisko a dve podložky limitovali priestor inscenácie. No ich rytmus a intenzitu vytvárala hudba znejúca v pozadí. Priestor pre veľkú vzdialenosť nútil interpretov prebiehať zo strany na stranu, čím sa väzby v niti príbehu strácali za rozhovormi komentátorky a v nonverbálnom označení trojice interpretov. Putovanie dievčat za dobrodružstvom do Paríža naráža na nejasný systém označovania. Práca s imaginárnymi rekvizitami nemala možnosť odkryť hĺbku významu pre diváka. Strácala sa za komentárom, opäť posilneným hudobnými motívmi. Ak nemáme na javisku mnoho rekvizít, musí ich telesnosť herca jasne definovať: kde sme, aký je to priestor, kto doň vstupuje, atď. Inscenačná podoba príbehu ostala v rovine rozprávača príbehu z literárnej predlohy. Inak interpretačne ambiciózny súbor obnažil svoje umelecké cítenie. Rýchle strihy, krájajúce celok na drobné časti, nebolo možné vždy jednoznačne divákom interpretovať. Vždy ide o dialóg s publikom. Divák nemusí byť priamo oslovený, ale musí jasne vnímať smer cesty, ktorý mu ukazuje javiskové konanie. Nielen postavy, ale aj komentár sa stratil vo fragmentoch životných zážitkov. Úsilie preniesť do obrazu a slova všetko v skrátenom čase príbeh rozbíjalo na časti. Ostatne, nebolo potrebné s každou hláškou prebiehať po javisku. Niekedy menej je viac. Syntéza slova a obrazu sa vytratila. Ostal iba komentár a reprodukovaná hudba. Nasadenie interpretačnej aktivity zanikalo v nejasnom obraze strácajúceho sa celku.
Ľubo Šárik
