Autor Jakub Molnár spolu s režisérom Šimonom Spišákom v rámci Detskej divadelnej akadémie Divadla Jána Palárika v Trnave vytvorili inscenáciu Limonádové more, v ktorej sa zamýšľaju nad paralelami, presahmi či konfrontácami sveta utópie so svetom súčasnosti, v ktorom žijeme. Nad budovaním či deštrukciou. Limonádové more vyliate z nadrozmernej fľaše stelesňuje túžby, možnosti, sny, ktoré v sebe človek na prahu dospievania až mladosti má. A môže ich mať aj celá civilizácia.   

Molnárov text je inšpirovaný knihou Auroville poľskej novinárky Katarzyny Boni a otvára hneď niekoľko tém. Tie spracováva formou dvoch prípadových štúdií, ktoré  prezentujú herečky v postavách troch prasiatok. Hneď na začiatku rozohrajú herečky dobre vystavaný úvod, v ktorom vedú prednášku o stavbe nového utopického mesta v Indii v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Demonštrujú pritom aj svoje skúsenosti rozprávkových bytostí so stavbou rôznych druhov príbytkov, z ktorých vydrží vonkajšie vplyvy len jediný.

Jakub Molnár napísal text, v ktorom prepája líniu budovania nového mesta z minulosti so snahou začať si postupne stavať svoj život v podaní spolužiakov z jednej triedy na základnej škole. Konfrontujú sa so svojimi vzájomnými antipatiami, náklonnosťami, školou či rodinou v rámci naučených štrukúr vzťahov, s ktorými bojujú alebo ich pohodlne prijímajú. 

Tento samotný textový základ je zaujímavý a vzbudzuje očakávania, ktoré ale nie sú naplno využité a rozvité.V texte sa objavujú narážky na filozofiu či indickú triednu spoločnosť, ktorej podoby sa paradoxne ukazujú aj v linke zo súčasnosti. Dobudovanie načrtnutých motívov necháva režisér skôr na diváka, kde hrozí pocit istého stratenia sa či dezorientácie medzi dvomi svetmi. Čo je na jednej strane legitímne a vo svojej živelnosti sympatické, na druhej strane môže viesť pri svojej mnohoznačnosti k strate diváckej koncentrácie či záujmu. Nuansy textu či zvoleného jazyka inscenácie sa mi totiž začali plnšie objavovať až po druhom videní inscenácie. Čarovne pôsobí záver, v ktorom sa vplyvom rozliateho malinovkového mora odkryjú túžby, ktoré skôr ako do budúcnosti vracajú hercov do detstva – stávajú sa rozprávkovými bytosťami. Kostýmovo (napríklad kostým psa) pôsobia v atmosfére beatlesáckeho Seržanta Peppera. 

 Obsahovo zaujímavejšia, zovretejšia a tajomnejšia, až existenciálna linka výstavby indického mesta, kde sa jeho prví obyvatelia, muž a žena so synom Aurosonom pripravujú na život v utopickej slobode a porozumení, dostáva menší časový priestor, ako časť zo súčasného sveta dospievajúcich žijúcich vysvedčeniami a hlavne plánmi, ako si vyplniť voľný čas. V nej sa nachádza rad prestojov, bezúčelového ticha, kam by patrilo viac akcie či vzájomných hereckých reakcií. Pritom keď nastanú, tak fungujú, sú vtipné.     

Na druhej strane Šimon Spišák navodil v hercoch a herečkách pocit dôvery a slobody, čo sa prejavuje v ich chuti hrať a hlavne hrať (sa) so svojimi postavami. V troch či štyroch prípadoch by sa nestratili ani medzi adeptmi či adeptkami herectva. Ako celok sa navzájom podporujú a dokážu na seba dobre zareagovať aj v dramatických situáciách. Inscenácia sa hrá v Trnave v diametrálne menšom priestore ako v Martine, čo sú nástrahy, ktoré sa herci a herečky snažili zvládať, no mohla to pre nich byť celkom výzva. 

Inscenácia Limonádové more mohla v účastníkoch a účastníčkach Detskej divadelnej akadémie vzbudiť nielen záujem o divadlo, ale dať im príležistosť pracovať na na netradičnom textovom tvare s režisérom so svojbytným divadelným jazykom. Niektoré veci zostali ležať v priestore, niektoré získali na význame, niektoré čakajú na objavenie, či príchod stredy, dňa, v ktorom sa podľa jedného z prasiatok všetko zlomí.  

Marek Godovič