Divadelný súbor Nekroflík z Prahy nám odohral ku koncu festivalu inscenáciu s názvom parazit-ty.  V prázdnom priestore divadelného štúdia vidíme voľne rozmiestnené kvety v kvetináčoch. Reflektory svietia na javisko akoby v polovičnej inetenzite. Hudba je syntetická a v groovoch sa opakujú minimalistické hudobné témy. Postupne sa orientujeme v príbehu. Musíme si zvyknúť na nový jazyk. Nemyslím, samozrejme, češtinu, ale jazyk divadelný. V expozícii sa nám predstavia traja kamaráti: Kryštof Warjak, Andrej Vrána a Nina Vránová. Mizanscény sú nerealistické. Postavy sú akoby vhodené do priestoru – niečo na spôsob biliardových guliek. Ale i na to si divák zvykne a dokonca ho možno aj baví byť v neustálom napäti s otázkou – kam to všetko speje? Kde sme to? O čo postavám ide?

Tie nás oboznamujú so svojím príbehom veľmi lakonicky. Andrej chce dieťa, Nina nie. Je im dobre, načo si to budú kaziť. Prvá informácia je teda negatívna. Pôjde o formy egoizmu, ako sme si prečítali v biltene? Pátrajme ďalej. Postupne zisťujeme, že aj Kryštof niečo cíti k Nine. Je u nich na návšteve. Vníma, že Nina prežíva vzťahovú krízu. Divák si skladá príbehovú líniu ako puzzle. A to je dobre. Drží nás to v strehu. Sme vďační za každú dejovú stopu. Na pravej strane javiska je mikrofón. Ďalšie dve herečky k nemu občas prikročia. Určia tému: príroda, vegetácia, kvety, stav sveta. Pôjde teda o ekologickú líniu. Už sa nám trochu črtá rámec inscenácie. Už sa zjavuje sieť, po ktorej môže liezť naše logické uvažovanie. Kvetináče teda nie sú na javisku iba tak. Kryštof vo svojom monológu nás informuje o svojich plánoch. Chce získať vzácnu orchideu. Musí za ňou ďaleko cestovať. Elektronická hudba neustále pulzuje. Svetlo redne. Herci civilne predvádzajú všetky situácie. Akoby sme ich videli cez priemyselnú kameru. Nenamáhajú sa emotívne doplňovať scény. Sucho nás o všetkom informujú na hrane neživých bytostí. Vypočujeme si prednášku o rastlinách. O rôznych fenoménoch, ako sa vedia brániť pred škodcami. Je to zaujímavé. Dokážu vylučovať rôzne látky, ktoré prilákajú vtákov a tí napríklad zničia ich škodcov. Príroda je tvorivá. Názov parazit-ty začína byť jasnejší. Ale ešte mu celkom nerozumieme. Musíme v tomto labyrinte rastlín ešte chvíľu blúdiť. Kryštof cestuje po rôznych krajinách a zdá sa, že obchoduje so vzácnymi orchideami. Dokonca získa vzácnu kvetinu Polnoc. Tá, ako zistíme neskôr, zabíja svojich majiteľov. Začína sa detektívny príbeh. Na scénu vstupujú dve policajtky – Gloria Kabala a Gabriela Rosa. Pátrajú. Akoby sme vhupli do bizarného komiksu. Dozvieme sa, že človek je vlastne parazit. I to, že je stále menej a menej včiel. Spejeme ku katastrofe.

Inscenáciu charakterizujú experimenentálne metódy vyjadrovania sa. Je použité aj live-cinema. Niekedy by sme predsa len uvítali ticho alebo plné svetlo – dve komodity, ktorými predstavenie šetrí. Oddýchnuť si od prítmia a neustálej hudobnej clony. Nabrať dych a počuť ticho. Nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Ísť do prírody. Ale my sme akoby v tajomnej botanickej záhrade, z ktorej nie je východ. Možno aj o to išlo tvorcom. V každom prípade inscenácia z Prahy spestrila festival Scénickej žatvy a priniesla zaujímavú inscenačnú metódu.      

Kamil Žiška