V spievaní nie som síce nejako obzvlášť dobrá, no nôtim si veľmi rada. Nikdy som sa nevenovala umeleckému prednesu, pretože som sa nedokázala naučiť žiaden text naspamäť. Aj Mor ho!, ktoré sme asi v siedmej triede recitovali na známku, som sa učila vyše štyroch týždňov – a z nejakého dôvodu si to pamätám dodnes!
Keď ale ide o piesne, texty si zapamätám rýchlo. Reklama na konzervovanú kukuricu Bonduelle spred pätnástich rokov? Nie je problém! Vianočná reklama na mobilného operátora z roku 2005? Aj o polnoci! Otváracia sekvencia Pokémona v niekoľkých jazykoch? Nech. Sa. Páči. Pamäť funguje veľmi zvláštne.
Keď ide o hudbu, ktorú si spievam vedome a dobrovoľne, mám rada interpretov, ktorí vo svojich textoch rozprávajú príbeh. Pravidelne sa vraciam k pesničkárke Courtney Barnett, ktorá – často až monotónnym spevom – v piesňach hovorí napríklad o tom, ako si chcela v predzáhradke zariadiť pole, kde by pestovala zeleninu, no dostala úpal a musela po ňu prísť sanitka.
Jeden z mojich najkrajších zážitkov spojený so spevom je práve s Národným osvetovým centrom a návratom z festivalu. S bývalou kolegyňou sme si v aute pustili album Morena od Morena band a celý ho spoločne prespievali na plné hlasivky. Spája sa mi s tým akýsi pocit šťastia a slobody, ktoré v speve nachádzam.
Ako som spomínala, v spievaní vôbec nie som dobrá a často si začnem podvedome pospevovať, čo najviac zasahuje môjho muža, ktorý so mnou zdieľa domácnosť. On však spieva ešte horšie ako ja a, keď pieseň, ktorú si práve hudiem, pozná tiež, rád sa ku mne pridá a je z toho duet. Myslím, že práve to je level šťastia a vnútornej slobody, ku ktorým by sme mali ašpirovať všetci.
Text: Julka Oreská
