Po tuším 12 rokoch som musela povedať: „Nie, tento rok na Zlatú priadku neprídem.“ Srdce puká, duša bolí a v iných bunkách sa usídlil smútok. Zlatá Priadka je pre mňa malými Vianocami v máji či júni, kedy sa všetci stretneme a máme čas vidieť nielen skvelé divadelné predstavenia, neutíchajúcu tvorivosť detí, ale aj sa máme čas porozprávať o všetkých dobrodružstvách. Veď, vezmime si to takto bod po bode:
- vyše stovka detí raňajkuje vianočku s „kakavkom“ a ty máš možnosť sa nielen o ňu podeliť, ale vidieť a zažiť masu tvorivých detí
- rozhovory s pedagógmi na terase Kaskád, ktorých budem večne obdivovať za ich nadčasovú prácu, láskavosť a vedenie akčných a nápaditých detí
- objavovanie nových tém v detskom divadle, ktoré ma vždy inšpirujú (inak po Priadke vždy čítam iba detskú literatúru a nestačím sa diviť koľko tajomstiev vie stále ukryť)
- chodby Kultúrneho domu, ktoré mi vždy pripomínajú bludisko s prekvapeniami
- dilemy, kto Priadku vyhrá a bude na stene slávy (teda na plachte, viete tej s parádne nakresleným stromom a teraz na tej novej)
- workshopy, na ktoré sa mi podarilo sem – tam vkĺznuť, pretože sa učíme celý život
- postrácané lístky na obedy, za ktoré dostaneme jedlá, ktoré mi pripomínajú detstvo
- čítanie „Listov detskej Tálie“ každé ráno alebo len tak na desiatu na schodoch Kultúrneho domu
- hľadanie pokladu, pretože odmenou je vždy torta, a ja sa tak „nenápadko“ vždy akosi vyskytnem pri výhercoch a urobím tie psie oči, že by som sa potešila kúsku z nej
- Tomáš z recepcie na Kaskádach, ktorému sa smejú oči a vie zázračne vyriešiť každý problém (alebo aj vylomeninu)
- prechádzky popri vodnej nádrži so zapchatým nosom (mám pocit, že sa tam niekedy chodia vykúpať riadne špinavé veľryby)
- odchod z Priadky, slzy v očiach, spomienky, počúvam melancholické pesničky, aby som si za volantom ešte išla free style na nostalgii
Tých bodov by bolo samozrejme viac, ale už teraz sa bojím, že mi Saška povie: „Napísala si to super, ale veľa“. Prosím, sľúbte mi na všetkých prstoch, ktoré vlastníte (áno, aj vy dospeláci, aj vy máte prsty), že si Priadku užijete „najzlatšie“ ako to len pôjde. Veľa nových kamarátov prajem, lebo nikdy nevieš, kde ťa vietor zaveje. Myslím na Vás a pozdravujem z gréckeho ostrova mačiek NAXOS, kde trénujem posledný level neuro – drama play, aby som Vám mohla priniesť trochu z tejto super metódy aj na Slovensko. Bacha, nie tú mačku Karol, ale tú metódu. Opatrujte sa, každého vrúcne objímam 😊
PS: Teo (môj syn) možno pôjde a ja mu fakt budem závidieť (samozrejme v dobrom).
Katka Mišíková Hitzingerová
