Po divadle si vždy kladiem otázku, čo mi chceli touto inscenáciou divadelníci povedať. Baví ma sledovať, ako s tým súviseli použité inscenačné prostriedky. Najradšej začínam scénou, pretože scéna má dar niesť ideu inscenácie, pomáha rozkryť a posilniť myšlienky skryté za textom. Javisko inscenácie Lúzri je čisté, uhladené, až strohé a plné umelosti. Už tu získavame predtuchu, čo nás čaká. Mnohé sa vyjasní hneď v prvej scéne. Teplú večeru, ktorá má – ako neskôr hovoria postavy – priniesť teplo domova, nahrádzajú prázdne plastové poháre. Akt, kedysi gesto lásky, sa mení na vyprázdnený zvyk, na očakávanú samozrejmosť. Ostáva len umelo udržiavaná ilúzia rodiny.

Aj ostatné scénické prostriedky boli veľmi funkčne prepojené s textom. Namiesto servítok prinesie matka Pannu Máriu (svietiacu, no jej svetlo vidí len Zoja). Matka je tak hneď v úvode spätá s tmou a svetlom. Neskôr sa dozvieme, že svetlo v nej kedysi zažala starká, keď ju v červených šatách učila „napáchnuť nocou“ a matka sa z týchto nočných potuliek vracala plná svetla.

Zabehnutý chod v rodine narúša ochorenie matky a vzápätí prítomnosť ošetrovateľky Zoje. Postavy prechádzajú z realistickej komunikácie do štylizovaného pohybu, do tanca, ktorý pôsobí ako prebúdzanie ich vnútorného sveta. Matka si vďaka Zoji kúpi červené šaty a s touto sprievodkyňou k smrti ožíva tak, ako kedysi pri svojej starkej.

Vrcholný rozvrat sterilnosti nastáva, keď Zoja prevráti stôl. Zmetie pritom zo stola servítky, za ktorými sa skrýva otec – vtedy sa rodina konečne začne rozprávať bez servítok, na rovinu. No len do odchodu Zoje: potom matka rozdá masky a všetci tak symbolicky prijímajú rolu napodobeniny šťastnej rodiny s umelými tvárami. Prečo sa matka rozhodne vrátiť k tejto ilúzii aj po konfrontácii s vlastnou smrteľnosťou, ostáva nezodpovedané.

Inscenácia pracuje výborne s hudbou, ktorá neilustruje, ale posilňuje atmosféru a posúva významy. Mimoriadne silný je obraz otca, ktorého prevalcuje jeho potlačený hriech z mladosti. Búrlivá mladosť v energii rockového spevu sa mieša so zúfalstvom a bolesťou – akoby sa snažil spomienku zatlačiť, no ona sa derie von. Utrpenie otca, ktorý je v jednej chvíli rebelom aj plemenným býkom, sa stáva krásne a smiešne trápnym. Tento spôsob inscenovania by pristal aj ďalším miestam hry – často sa inscenátori držia príliš pri zemi a realizmus im berie možnosť väčších presahov a metafor.

Súbor disponuje silnými osobnosťami. Každá postava akoby však hrala trochu sama pre seba, bez skutočnej komunikácie, čo ale vlastne nevadí, lebo to podporuje myšlienku stratenej reči v rodine. Kontakt a ozajstnosť mala vniesť práve Zoja, no darilo sa jej to viac formálne než autenticky. Idea zostala čitateľná i tak a inscenácia má, ako sme videli v závere v hľadisku, silu diváka zasiahnuť.

Daniela Evjáková