Úryvok:

Je rok 1998, keď sedím v Parku a zaľúbene sa pozerám na Jima Morrisona, ako hrá na gitare, potom si balí tabakovú cigu a o niečom sa rozpráva s kamošom, netrúfam si ísť bližšie a už vôbec si sadnúť k nim. Spoza stromov sa blížia nejakí ľudia, pozriem sa, či medzi nimi nie sú kamošky, ale zas len chalani, chalani a Pán, najuznávanejšia osoba v Parku, má tridsaťšesť a načítaných beatnikov, čo ja vtedy vôbec neviem, kto sú, a vyzná sa v hudbe a fotí na analóg. Ani si neuvedomím, že naňho čumím, len sa mi zrazu stretne pohľad s Pánovým a on niečo vraví chlapcom a potom sa od nich oddeľuje a ide ku mne a ja spanikárim, lebo mám trému, lebo si neviem predstaviť, že poviem súvislú vetu, ale ani netreba, hovorí on, sadá si ku mne na trávu, núka mi cigu, z tašky vyťahuje Hrabala a pýta sa, či som čítala, poviem, že nie.